azerbajdzan AZERBAJDŽÁN
belgicko BELGICKO
bosna BOSNA A HERC.
bulharsko BULHARSKO
cyprus CYPRUS
czech ČESKO
ciernahora ČIERNA HORA
dansko DÁNSKO
francuzsko FRANCÚZSKO
grecko GRÉCKO
holandsko HOLANDSKO
chorvatsko CHORVÁTSKO
irsko ÍRSKO
luxemburg LUXEMBURG
madarsko MAĎARSKO
nemecko NEMECKO
norsko NÓRSKO
polsko POĽSKO
portugalsko PORTUGALSKO
rakusko RAKÚSKO
rumunsko RUMUNSKO
slovinsko SLOVINSKO
srbsko SRBSKO
spanielsko ŠPANIELSKO
svajciarsko ŠVAJČIARSKO
svedsko ŠVÉDSKO
taliansko TALIANSKO
ukrajina UKRAJINA
anglicko VEĽKÁ BRITÁNIA

Azerbajdžan

Na území Azerbajdžanu žijú občania slovenského pôvodu, nie sú však združení v žiadnom krajanskom spolku. (www.foreign.gov.sk)

hore

Belgicko

Organizovaný príchod niekoľkých tisícov Slovákov sa datuje do 30. rokov minulého storočia. Prichádzali za prácou na základe zmlúv. Zamestnávali sa najmä v poľnohospodárstve a baníctve. Po druhej svetovej vojne sa v dôsledku reemigrácie pôvodné sústredenie do niekoľkých lokalít narušilo, ich počet sa znížil. Po príchode niekoľkých stoviek utečencov po roku 1945 sa ich počet až do súčasnosti rozširoval len sporadicky o odborníkov, študentov a sezónnych pracovníkov. Ich počet sa odhaduje na 400.

Slováci sa väčšinou združovali v spolkoch spolu s Čechmi a ojedinelé slovenské organizácie sa až v roku 1938 združili do Slovenskej ligy v Belgicku a začali vydávať informačný bulletin. Deti krajanov navštevovali čs. doplňovacie školy a triedy. Po skončení vojny si slovenská študentská kolónia v Leuvene založila Združenie slovenského katolíckeho študentstva v zahraničí, v roku 1952 začala pôsobiť Slovenská katolícka misia a národno-kultúrne aktivity vyvíjali aj rehoľné sestry v niekoľkých kláštoroch. Slováci v Belgicku žijú rozptýlene v provinciách Hainaut, Liege, Brabant, v hlavnom meste Brusel a jeho okolí. V r. 2002 bol založený Slovenský krajanský spolok v Belgicku. Združuje krajanov, Slovákov s dlhodobým pobytom (študenti, úradníci, odborníci) a priateľov Slovenska. Vznikol s cieľom informovať o kultúrno-spoločenských aktivitách v Belgicku viažucich sa k Slovensku, zapájať sa do ich príprav, organizovať vlastné podujatia a vytvárať podmienky na belgicko-slovenskú spoluprácu vo všetkých oblastiach života. V súčasnej slovenskej komunite tvoria starousadlíci s trvalým pobytom len malú časť. Je predpoklad prílivu väčšieho počtu študentov, euroúradníkov ale i špičkových odborníkov, ktorí môžu významne podporiť aj všetky formy krajanskej spolkovej činnosti. Slovenský krajanský spolok v Belgicku sa sústreďuje na spoločensko-kultúrne podujatia určené celým rodinám, propagujú a organizačne podporujú všetky prezentácie Slovenska v Belgicku, ako aj existujúce slovensko-belgické družobné kontakty. Vo svojej činnosti vhodne akceptuje širokú paletu profesijného zastúpenia členstva, pôsobenie niekoľkých významných slovenských umelcov v krajine, ako aj agilitu honorárneho konzula v Gente. Už vyše 25 rokov pôsobí v Belgicku súbor piesní a tancov Li Tchena, ktorý pozostáva len z rodených Belgičanov, ale venuje sa výlučne slovenskému folklóru. V roku 2005 bola v Bruseli otvorená Slovenská katolícka misia.

>> Adresár krajanských spolkov v Belgicku

hore

Bosna a Hercegovina

V lokalitách Bijelina, Doboj a Banja Luka žije menší počet krajanov, ktorých predkovia sa vysťahovali v polovici l8. storočia do južných oblastí vtedajšej rakúsko-uhorskej monarchie. Napriek minimálnym kontaktom s pôvodnou vlasťou si zachovali slovenskú identitu prostredníctvom jazyka, ľudovej kultúry a evanjelického vierovyznania. Istým zázemím pre rozvoj kontaktov je aj malá roztrúsená časť mestského obyvateľstva najmä v Sarajeve, ktorá má evidentne slovenské korene a ich predkovia prišli do BaH v rozmedzí rokov 1908 – 1914 ako odborníci Rakúsko – Uhorska, pôsobiaci v rôznych oblastiach hospodárskeho, administratívneho a kultúrneho života. Nehovoria po slovensky, ale uchovali si väzbu ku vlasti svojich predkov a majú záujem o to, aby prispeli k rozvoju vzájomných vzťahov. V súčasnosti tu pôsobí krajanský spolok Združenie Slovákov „Juraj Jánošík“. (www.foreign.gov.sk)

>> Adresár krajanských spolkov v Bosne a Hercegovine

hore

Bulharsko

Prvé slovenské rodiny sa začali v Bulharsku usadzovať od roku 1884 a postupne sa vytvorilo relatívne kompaktné slovenské osídlenie v dedinách blízkosti mesta Pleven – Mrtvica (v súčasnosti Podem), Gorna Mitrapolija, Brašljanica a Vojvodovo. Koncom roku 1935 tu žilo okolo 1600 Slovákov. Vznikom Československej republiky v roku 1918 sa zmenila situácia Slovákov žijúcich v zahraničí. Československo začalo oficiálne a organizovane podporovať Čechov a Slovákov žijúcich v zahraničí. Postupne vznikli v Bulharsku slovenské školy so slovenskými učiteľmi a prichádzali sem slovenskí evanjelickí kňazi. Po ukončení 2. svetovej československá vláda vyzvala krajanov žijúcich v zahraničí k návratu do Československa. Na ponuku vrátiť sa na Slovensko reagovala väčšina a Bulharsko postupne vo viacerých vlnách opustilo približne tisíc Slovákov. Reemigranti boli zväčša umiestnení do česko-nemeckého pohraničia a na južné Slovensko.. Z pôvodných troch dedín, ktoré v Bulharsku obývali, boli po príchode do Československa rozptýlení do rôznych lokalít. Presídlenci v roku 2004 založili občianske združenie Spolok Slovákov z Bulharska. Jeho hlavným cieľom Spolku je viesť členov k prehlbovaniu slovanského národného povedomia a v úzkej spolupráci s maticou Slovenskou zhromažďovať všetky dostupné materiály a fakty o živote, práci, dejinách, kultúre, obyčajoch a zvykoch Slovákov pred a po príchode do vlasti. Spolok úzko spolupracuje s reemigrantmi – spolkami Slovákov z Juhoslávie, Maďarska a Rumunska.

V súčasnosti vzhľadom na malý počet slovenských krajanov, v Bulharsku neexistuje samostatná krajanská organizácia Slovákov. Občania slovenskej národnosti sa združujú v organizáciách spoločných s českými krajanmi – Česko-slovenskom klube v Sofii a jeho pobočkách v Plovdive a vo Varne.

>> Adresár krajanských spolkov v Bulharsku

hore

Čierna Hora

V Čiernej Hore pôsobí veľmi malá krajanská komunita, ktorá je združená v Spolku čiernohorsko-slovenského priateľstva. (www.foreign.gov.sk)

>> Adresár krajanských spolkov v Čiernej Hore

hore

Cyprus

Už v roku 1963 pôsobil na Cypre Zväz československo-cyperského priateľstva, v ktorom aktívnejšou časťou bola slovenská komunita. V 80. rokoch v Limasole existovala nedeľná škola /učiteľky, ktorá zanikla pre nezáujem ďalších generácií.

Cyprus do roku 1989 nepatril medzi krajiny, kam smerovalo vysťahovalectvo Slovákov v masovejšom meradle. Pôsobilo tu len niekoľko Sloveniek, ktoré sa vydali za cyperských občanov študujúcich na vysokých školách na Slovensku. Po otvorení hraníc a umožnení slobodného pohybu ľudí z Česko – Slovenska do zahraničia aj na Cyprus odišlo niekoľko ďalších jednotlivcov zo Slovenska.

Vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 priniesol nové prvky do činnosti spolku. Výsledkom bolo, že časť členov so vzťahom k Slovensku sa rozhodla pre vytvorenie samostatnej organizácie – Spoločnosti priateľstva Cyprus-Slovensko (Society of Friendship Cyprus – Slovakia). V roku 1996 sa vytvoril prípravný výbor a 19. októbra toho roku bola v Limasole založená samotná organizácia. Na zakladajúcej schôdzi boli prijaté aj stanovy. Členstvo pozostávalo zväčša s vysokoškolsky vzdelaných osôb nachádzajúce sa na vyšších stupňoch spoločenského rebríčka. Najviac Sloveniek a Slovákov – asi 50 – bolo sústredených v Limasole, asi 10 v Nikózii.

Zo sčítania ľudu v roku 2002 vyplýva, že do krajiny prišlo 42 imigrantov zo Slovenska. Podľa údajov zastupiteľského úradu Slovenskej republiky na Cypre a krajanskej komunity na Cypre žije v súčasnosti asi 50 Slovákov z prvej a 100 z druhej a tretej generácie. Dnes má spolok pracujúci pod názvom Zväz priateľstva Cyprus – Slovensko cca 150 členov. Polovicu tvoria Cyperčania, ktorí študovali na Slovensku alebo sympatizanti Slovenska. Zväz zapája do svojich aktivít aj Slovákov dlhodobo pôsobiacich v krajine. Ročne usporiada 4 – 5 podujatí kultúrno-spoločenského charakteru, ktoré sú zamerané na upevňovanie vzťahov k Slovensku a pestovanie spolupatričnosti Slovákov 2. a 3. generácie.

V máji 2004 sa tak Slovensko ako i Cyprus stali členskými štátmi Európskej únie. Pre občanov SR sa stal relatívne atraktívny otvorený cyperský pracovný trh. V súčasnosti sú Slováci druhou najpočetnejšou skupinou oficiálne registrovaných zamestnancov z európskych štátov na Cypre a ich počet sa odhaduje na 5 000 s priemernou dobou pôsobenia 3 – 4 roky. Túto krajinu si vyberajú predovšetkým z ekonomických dôvodov – hľadajú lepšie pracovné uplatnenie a nachádzajú ho najmä v hoteliérstve, turizme, verejných službách, stavebníctve. V týchto oblastiach hospodárstva našli uplatnenie aj tí Slováci a Slovenky, ktoré sa sem dostali už pred rokom 1993.

Pomimo stálej a dočasnej časti slovenskej komunity pôsobí na Cypre od mája 2001 niekoľko sto slovenských vojakov, ktorí sú súčasťou jednotiek mierových síl UNFICYP pod mandátom OSN.

>> Adresár krajanských spolkov na Cypre

hore

Česko

Rozdelením federatívneho štátu Česko-Slovenska a vznikom dvoch samostatných republík 1. januára 1993 sa takmer 315 tisíc Slovákov v ČR, ktorí boli dovtedy oficiálne jedným zo štátotvorných národov, stalo de facto a de jure národnostnou menšinou. Je to najpočetnejšie spoločenstvo Slovákov žijúcich na európskom kontinente mimo hraníc Slovenska. Najnovšie štatistické údaje z roku 2001 ukázali rapídny pokles počtu obyvateľstva hlásiaceho sa k slovenskej národnosti , už len 193 190 osôb. Reálny odhad počtu Slovákov v ČR je 350 000 – 400 000.

Slováci žijú najviac v Moravskosliezskom kraji, Ústeckom kraji, v Prahe, Juhomoravskom, Stredočeskom a Karlovarskom kraji. Najväčšia koncentrácia je v hlavnom meste Prahe, kde sú aj sídla prevažnej väčšiny krajanských spolkov a organizácií. Okrem Prahy sú väčšie krajanské komunity v Karvinej, Ostrave, Frýdku-Místku, Brne, Chebe, Karlových Varoch, Sokolove, Chomutove, Moste, Tepliciach, Liberci, Ústí nad Labem, Děčíne, Kladne a ďalších mestách. Sociálno-profesijná a vzdelanostná skladba Slovákov sa od väčšinového obyvateľstva odlišuje iba nepodstatne, a to aj napriek tomu, že výraznú časť prisťahovalcov do ČR po roku 1945 tvorili robotníci (banícky a hutný priemysel) a poľnohospodári či poľnohospodárski robotníci (osídľovanie pohraničia). Slovákov v ČR možno nájsť na postoch od rektorov univerzít až po pracovníkov v robotníckych profesiách. Významná je skupina podnikateľov, filmových, dramatických, výtvarných, literárnych umelcov a žurnalistov, ktorí sa natrvalo či dlhodobo usadili v ČR, predovšetkým v Prahe.

Medzi najväčšie a najvýznamnejšie združenia patria Klub slovenskej kultúry (1990), Obec Slovákov v ČR (1992) a Slovensko-český klub (1996). Klub slvenskej kultúry sa zameriava na rozširovanie poznatkov o živote a kultúre slovenského národa, udržiavanie česko-slovenskej kultúrnej kontinuity, na organizovanie stretnutí s významnými osobnosťami, tematických zájazdov na Slovensko a iné aktivity. Obec Slovákov v ČR je nasmerovaná na uplatňovanie potrieb a záujmov slovenskej menšiny v ČR, pestovanie národného povedomia, pozitívny vzťah k SR a rozvoj novej kvality vzájomnosti medzi Slovákmi a Čechmi. Má najrozsiahlejšiu sieť svojich pobočiek – regionálnych obcí v ČR. Ako jediné zo slovenských združení v ČR je členom Federalistickej únie európskych národností (FUEN). Slovensko-český klub sa venuje publikačno-edičnej a konzultačnej činnosti, organizuje kultúrne podujatia, podporuje vzdelávacie činnosti, vypracúva štúdie z oblasti slovensko-českých vzťahov. Zväz Slovákov v ČR (1993) a Demokratická aliancia Slovákov (1993) sa venujú najmä kultúrno-výchovnej a publicisticko-edičnej činnosti. V divadelnej oblasti pôsobí združenie ČeskoSlovenská scéna (1999). Spolok Detvan (1994) nadväzuje na niekdajší významný rovnomenný spolok akademikov a aktivizuje mladých ľudí, predovšetkým vysokoškolákov študujúcich na českých školách. Najmladším združením je Slovenský literárny klub v ČR (2002), ktorý sa orientuje výhradne na vydavateľskú činnosť. Slovenské folklórne združenie Limbora z Prahy (1993) a Folklórne združenie Púčik z Brna (1991) pôsobia v prezentácii slovenského folklóru a ľudového umenia. Na aktivitách slovenskej menšiny sa podieľajú aj Historická skupina účastníkov SNP, Spolok priateľov slovenského divadla, Spoločnosť M. R. Štefánika a Slovenský evanjelický a. v. cirkevný zbor v Prahe. Väčšia časť slovenských združení koordinuje svoju činnosť v rámci neformálneho združenia bez právnej subjektivity – Fóra slovenských aktivít, ktoré dáva aj odporúčania pri výbere zástupcov z radov menšiny do Rady vlády ČR pre národnostné menšiny a vymenúva zástupcov pri riešení otázok legislatívy a exekutívy ČR a SR.

Prevažná väčšina slovenských spolkov a združení zasahuje svojou činnosťou oblasť kultúry. Výhradne na divadelnú oblasť je orientovaná činnosť združenia ČeskoSlovenská scéna, ktoré tvorí skupina mladých slovenských divadelníkov prezentujúcich svoje umenie spolu s českými umelcami v pražskom Café Teatri Černá labuť. V oblasti ľudového folklóru patria k najznámejším združenia – SFZ Limbora z Prahy (tri súbory) a FZ Púčik z Brna (dva súbory). Obe telesá každoročne prezentujú slovenský folklór na desiatkach vystúpení v ČR, na Slovensku i v zahraničí. K nim sa kvalitnou umeleckou prezentáciou priraďujú súbory Šmykňa z Ostravy, Šarvanci z Prahy a viaceré ďalšie. V ČR sa celkove eviduje 12 folklórnych súborov dospelých a detí, ktoré sa vo väčšej či menšej miere venujú slovenskému folklóru a ľudovému umeniu. Podujatím väčšieho spoločenského významu sú aj Ekumenické bohoslužby za národ poriadané Slovenským evanjelickým a. v. cirkevným zborom v Prahe spoločne s rímskokatolíckou cirkvou. V súčasnosti neexistuje slovenská škola. V uplynulom období však v Karvinej boli dve slovenské základné školy – prvá vznikla ešte v roku 1958 a druhá v roku 1969. Po zmiernení migrácií zo Slovenska zoslabol prílev slovenských žiakov natoľko, že spôsobil zánik jednej a druhá zápasila s nedostatkom žiakov už od konca 80. rokov. V školskom roku 1999/2000 napokon zanikla. V roku 1968 bol takisto neúspešný pokus založiť slovenskú základnú školu v Prahe. Rovnako sa v roku 1997 skončil aj spoločný projekt krajanských združení zriadiť v Prahe gymnázium M. R. Štefánika s vyučovacím jazykom slovenským. V ČR neexistuje ani program výučby slovenčiny. Na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe funguje od školského roku 1993/1994 kabinet slovakistiky. Pokiaľ ide o situáciu na českých vysokých školách a študentov zo Slovenska, ich počet sa každoročne zvyšuje. Slovenská menšina v ČR vyvíja rozsiahle vydavateľské aktivity. Medzi periodickú tlač patria tlačové orgány spolkov. Časopis Slovenské dotyky, ktorý vychádza s prílohou Literárne dotyky, vydáva Slovensko-český klub. Obec Slovákov v ČR je vydavateľom časopisu Korene, ktorý oslovuje aj najmladšiu generáciu prostredníctvom detskej prílohy Korálky. Ďalej je to časopis Listy 2003, ktorý vydáva Klub slovenskej kultúry v spolupráci s Demokratickou alianciou Slovákov. Tieto tri periodiká sú mesačníky. Vydavateľom časopisu so štvrťročnou periodicitou Slovenské rozhľady je Zväz Slovákov v ČR. V roku 2002 sa pri združení ČeskoSlovenská scéna sformoval dvojjazyčný časopis Ilustrovaný žurnál Černá Labuť. Okrem periodickej tlače vydávajú Slováci v ČR aj celý rad neperiodických knižných publikácií. Rozhlasové národnostné vysielanie, vo verejnoprávnom Českom rozhlase je od apríla 1993 trikrát týždenne Vysielanie pre slovenských spoluobčanov. Verejnoprávna Česká televízia zatiaľ nemá národnostné vysielanie, čo je predmetom kritiky slovenskej menšiny.

Najnovšie štatistické údaje z roku 2001 uvádzajú, že celkove sa k náboženskému vierovyznaniu v ČR prihlásilo 104 131 Slovákov, z toho 85 846 k rímskokatolíckej a 2 441 k českobratskej evanjelickej cirkvi. V Prahe existuje Slovenský evanjelický a. v. cirkevný zbor už od roku 1947. Evanjelický cirkevný zbor je právne nezávislý, samostatný a rozvíja činnosť medzi krajanmi po celej ČR. Hoci je financovaný českou vládou, je tesne naviazaný na materskú cirkev na Slovensku. Vydáva nepravidelne časopis Evanjelik.

Základnú ochranu práv národnostných menšín stanovujú Ústava ČR a Listina základných práv a slobôd. Ďalej sa tejto problematiky týkajú zákony o právach príslušníkov národnostných menšín, o pobyte cudzincov na území ČR a o združovaní občanov. Z hľadiska výkonu práv príslušníkov národnostných menšín prijala vláda ČR v roku 2002 právny predpis, ktorý sa týka podpory aktivít národnostných menšín zo štátneho rozpočtu. Podporné dotačné programy voči národnostným menšinám majú Ministerstvo kultúry ČR (Odbor hromadných oznamovacích prostriedkov, Odbor regionálnej a menšinovej kultúry, parciálne ďalšie odbory), Ministerstvo školstva, mládeže a telovýchovy ČR a Ministerstvo práce a sociálnych vecí ČR. Finančná podpora aktivít príslušníkov národnostných menšín existuje aj na úrovni krajov (v programoch podpory kultúry a starostlivosti o pamiatky a v iných) a miest a obcí (osobitné miesto patrí Magistrátu hl. m. Prahy). Komunikácia medzi štátom a menšinami sa v ČR uskutočňuje na viacerých úrovniach. Na zákonodarnej úrovni sa otázkami národnostných menšín zaoberá v Poslaneckej snemovni stály Podvýbor pre národnostné menšiny v rámci Petičného výboru. Na rokovaniach bývajú ako hostia prítomní zástupcovia jednotlivých národnostných menšín. V Senáte sa týmito otázkami zaoberá Výbor petičný, pre ľudské práva, vedu, vzdelávanie a kultúru. Exekutívnu úroveň predstavuje Rada vlády ČR pre národnostné menšiny, v ktorej sú traja zástupcovia slovenskej menšiny – predstavitelia Obce Slovákov v ČR, Slovensko-českého klubu a Klubu slovenskej kultúry. Zástupcovia prvých dvoch združení sú predsedami dvoch Výborov tejto Rady – Výboru pre spoluprácu s orgánmi samosprávy a Výboru pre dotačnú politiku. Ďalšie úrovne komunikácie sú prostredníctvom poradných komisií príslušných ministerstiev, poradných orgánov na krajských a na niektorých mestských úradoch. Rozdelením federatívneho štátu Česko-Slovenska a vznikom dvoch samostatných republík 1. januára 1993 sa takmer 315 tisíc Slovákov v ČR, ktorí boli dovtedy oficiálne jedným zo štátotvorných národov, stalo de facto a de jure národnostnou menšinou. Je to najpočetnejšie spoločenstvo Slovákov žijúcich na európskom kontinente mimo hraníc Slovenska.

Najnovšie štatistické údaje z roku 2001 ukázali rapídny pokles počtu obyvateľstva hlásiaceho sa k slovenskej národnosti , už len 193 190 osôb. Reálny odhad počtu Slovákov v ČR je 350 000 – 400 000. Slováci žijú najviac v Moravskosliezskom kraji, Ústeckom kraji, v Prahe, Juhomoravskom, Stredočeskom a Karlovarskom kraji. Najväčšia koncentrácia je v hlavnom meste Prahe, kde sú aj sídla prevažnej väčšiny krajanských spolkov a organizácií. Okrem Prahy sú väčšie krajanské komunity v Karvinej, Ostrave, Frýdku-Místku, Brne, Chebe, Karlových Varoch, Sokolove, Chomutove, Moste, Tepliciach, Liberci, Ústí nad Labem, Děčíne, Kladne a ďalších mestách. Sociálno-profesijná a vzdelanostná skladba Slovákov sa od väčšinového obyvateľstva odlišuje iba nepodstatne, a to aj napriek tomu, že výraznú časť prisťahovalcov do ČR po roku 1945 tvorili robotníci (banícky a hutný priemysel) a poľnohospodári či poľnohospodárski robotníci (osídľovanie pohraničia). Slovákov v ČR možno nájsť na postoch od rektorov univerzít až po pracovníkov v robotníckych profesiách. Významná je skupina podnikateľov, filmových, dramatických, výtvarných, literárnych umelcov a žurnalistov, ktorí sa natrvalo či dlhodobo usadili v ČR, predovšetkým v Prahe.

Medzi najväčšie a najvýznamnejšie združenia patria Klub slovenskej kultúry (1990), Obec Slovákov v ČR (1992) a Slovensko-český klub (1996). Klub slovenskej kultúry sa zameriava na rozširovanie poznatkov o živote a kultúre slovenského národa, udržiavanie česko-slovenskej kultúrnej kontinuity, na organizovanie stretnutí s významnými osobnosťami, tematických zájazdov na Slovensko a iné aktivity. Obec Slovákov v ČR je nasmerovaná na uplatňovanie potrieb a záujmov slovenskej menšiny v ČR, pestovanie národného povedomia, pozitívny vzťah k SR a rozvoj novej kvality vzájomnosti medzi Slovákmi a Čechmi. Má najrozsiahlejšiu sieť svojich pobočiek – regionálnych obcí v ČR. Ako jediné zo slovenských združení v ČR je členom Federalistickej únie európskych národností (FUEN). Slovensko-český klub sa venuje publikačno-edičnej a konzultačnej činnosti, organizuje kultúrne podujatia, podporuje vzdelávacie činnosti, vypracúva štúdie z oblasti slovensko-českých vzťahov. Zväz Slovákov v ČR (1993) a Demokratická aliancia Slovákov (1993) sa venujú najmä kultúrno-výchovnej a publicisticko-edičnej činnosti. V divadelnej oblasti pôsobí združenie ČeskoSlovenská scéna (1999). Spolok Detvan (1994) nadväzuje na niekdajší významný rovnomenný spolok akademikov a aktivizuje mladých ľudí, predovšetkým vysokoškolákov študujúcich na českých školách. Najmladším združením je Slovenský literárny klub v ČR (2002), ktorý sa orientuje výhradne na vydavateľskú činnosť. Slovenské folklórne združenie Limbora z Prahy (1993) a Folklórne združenie Púčik z Brna (1991) pôsobia v prezentácii slovenského folklóru a ľudového umenia. Na aktivitách slovenskej menšiny sa podieľajú aj Historická skupina účastníkov SNP, Spolok priateľov slovenského divadla, Spoločnosť M. R. Štefánika a Slovenský evanjelický a. v. cirkevný zbor v Prahe. Väčšia časť slovenských združení koordinuje svoju činnosť v rámci neformálneho združenia bez právnej subjektivity – Fóra slovenských aktivít, ktoré dáva aj odporúčania pri výbere zástupcov z radov menšiny do Rady vlády ČR pre národnostné menšiny a vymenúva zástupcov pri riešení otázok legislatívy a exekutívy ČR a SR. Prevažná väčšina slovenských spolkov a združení zasahuje svojou činnosťou oblasť kultúry. Výhradne na divadelnú oblasť je orientovaná činnosť združenia ČeskoSlovenská scéna, ktoré tvorí skupina mladých slovenských divadelníkov prezentujúcich svoje umenie spolu s českými umelcami v pražskom Café Teatri Černá labuť. V oblasti ľudového folklóru patria k najznámejším združenia – SFZ Limbora z Prahy (tri súbory) a FZ Púčik z Brna (dva súbory). Obe telesá každoročne prezentujú slovenský folklór na desiatkach vystúpení v ČR, na Slovensku i v zahraničí. K nim sa kvalitnou umeleckou prezentáciou priraďujú súbory Šmykňa z Ostravy, Šarvanci z Prahy a viaceré ďalšie. V ČR sa celkove eviduje 12 folklórnych súborov dospelých a detí, ktoré sa vo väčšej či menšej miere venujú slovenskému folklóru a ľudovému umeniu. Podujatím väčšieho spoločenského významu sú aj Ekumenické bohoslužby za národ poriadané Slovenským evanjelickým a. v. cirkevným zborom v Prahe spoločne s rímskokatolíckou cirkvou. V súčasnosti neexistuje slovenská škola. V uplynulom období však v Karvinej boli dve slovenské základné školy – prvá vznikla ešte v roku 1958 a druhá v roku 1969. Po zmiernení migrácií zo Slovenska zoslabol prílev slovenských žiakov natoľko, že spôsobil zánik jednej a druhá zápasila s nedostatkom žiakov už od konca 80. rokov. V školskom roku 1999/2000 napokon zanikla. V roku 1968 bol takisto neúspešný pokus založiť slovenskú základnú školu v Prahe. Rovnako sa v roku 1997 skončil aj spoločný projekt krajanských združení zriadiť v Prahe gymnázium M. R. Štefánika s vyučovacím jazykom slovenským. V ČR neexistuje ani program výučby slovenčiny. Na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe funguje od školského roku 1993/1994 kabinet slovakistiky. Pokiaľ ide o situáciu na českých vysokých školách a študentov zo Slovenska, ich počet sa každoročne zvyšuje. Slovenská menšina v ČR vyvíja rozsiahle vydavateľské aktivity. Medzi periodickú tlač patria tlačové orgány spolkov. Časopis Slovenské dotyky, ktorý vychádza s prílohou Literárne dotyky, vydáva Slovensko-český klub. Obec Slovákov v ČR je vydavateľom časopisu Korene, ktorý oslovuje aj najmladšiu generáciu prostredníctvom detskej prílohy Korálky. Ďalej je to časopis Listy 2003, ktorý vydáva Klub slovenskej kultúry v spolupráci s Demokratickou alianciou Slovákov. Tieto tri periodiká sú mesačníky. Vydavateľom časopisu so štvrťročnou periodicitou Slovenské rozhľady je Zväz Slovákov v ČR. V roku 2002 sa pri združení ČeskoSlovenská scéna sformoval dvojjazyčný časopis Ilustrovaný žurnál Černá Labuť. Okrem periodickej tlače vydávajú Slováci v ČR aj celý rad neperiodických knižných publikácií. Rozhlasové národnostné vysielanie, vo verejnoprávnom Českom rozhlase je od apríla 1993 trikrát týždenne Vysielanie pre slovenských spoluobčanov. Verejnoprávna Česká televízia zatiaľ nemá národnostné vysielanie, čo je predmetom kritiky slovenskej menšiny.

Najnovšie štatistické údaje z roku 2001 uvádzajú, že celkove sa k náboženskému vierovyznaniu v ČR prihlásilo 104 131 Slovákov, z toho 85 846 k rímskokatolíckej a 2 441 k českobratskej evanjelickej cirkvi. V Prahe existuje Slovenský evanjelický a. v. cirkevný zbor už od roku 1947. Evanjelický cirkevný zbor je právne nezávislý, samostatný a rozvíja činnosť medzi krajanmi po celej ČR. Hoci je financovaný českou vládou, je tesne naviazaný na materskú cirkev na Slovensku. Vydáva nepravidelne časopis Evanjelik.

>> Adresár krajanských spolkov v Čechách

hore

Dánsko

V Dánsku sa Slováci začali usadzovať len sporadicky po 2. svetovej vojne. Ich počet v súčasnosti odhadujeme na 100 osôb. Žijú prevažne v mestách Silkeborg a v okolí univerzitného mesta Aarhus. Komunita je zložená najmä z absolventov slovenských vysokých škôl a univerzít, ktorí si v Dánsku rozšírili vzdelanie a našli v krajine dobré uplatnenie. Jediným spolkom je Spolok Dánsko-Slovenského priateľstva, ktorý bol založený v roku 1997. Členmi spolku sú Slováci a najmä Dáni. Svoje aktivity zameriavajú na udržanie a rozvoj národnej kultúry, duchovnej a jazykovej identity Slovákov a predovšetkým na sprostredkovanie kultúrnej výmeny. V dánskych provinčných mestách organizujú prezentácie Slovenska (výstavy, prednášky, diskusné večery a vystúpenia slovenských folklórnych súborov). Spolok vydáva v dánčine neperiodický vestník a informácie o svojich kultúrno-spoločenských aktivitách, ako aj o Slovensku uverejňuje na internetových stránkach.

>> Adresár krajanských spolkov v Dánsku

hore

Francúzsko

V dôsledku sociálneho vysťahovalectva v medzivojnovom období žilo vo Francúzsku niekoľko desiatok tisíc Slovákov. Veľká časť sa v krajine usadila natrvalo. Komunitu početne oslabila hromadná reemigrácia v povojnovom období, naopak posilnili ju jednotlivci z radov politickej emigrácie. Ďalší hromadný príliv bol zaznamenaný na sklonku šesťdesiatych rokov a slovenskú komunitu nepretržite posilňovali desiatky mladých na základe uzavretia manželstva s francúzskymi občanmi. Na základe medzištátnych dohôd v medzivojnovom období prišlo do krajiny vyše 80 tisíc občanov ČSR, z ktorých 70% tvorili Slováci. Zúčastňovali sa na francúzskom sociálnom a politickom hnutí na obranu práv cudzincov a boja proti fašizmu.

Na princípe československého občianstva založili niekoľko desiatok spolkov, športové kluby, vydávali noviny a časopisy, zriaďovali školy a cirkevné strediská. Orientovali sa na kultúrnu, vzdelávaciu, podpornú a školskú oblasť. Na zjazdoch spolkov hľadali spoločné riešenie problémov vysťahovalectva a svoje návrhy predkladali československej vláde. Po útlme organizovaného života počas druhej svetovej vojny sa združili do Jednoty československej kolónie vo Francúzsku, ktorá sa v roku 1958 pretransformovala na Spolok rodákov z Československa a v 90. rokoch premenovala na Spolok rodákov z Českých krajín a Slovenska . Časť vysťahovalcov tvorili evanjelici, misijná činnosť tejto cirkvi však bola sťažená veľkým teritoriálnym rozptýlením veriacich. V roku 1954 bola vytvorená Slovenská katolícka misia v Paríži, ktorá sa i dnes venuje aj sociálnej, charitatívnej a kultúrnej činnosti. Československé doplňovacie školy vo Francúzsku pôsobili až do roku 1950. Podľa najnovších odhadov žije vo Francúzsku asi 13 tisíc Slovákov. Slováci a ich potomkovia žijú v krajine nekompaktne, prevažne v regiónoch Ile-de-France, Nord-Pas-de-Calis, Rhône-Alpes, Lorraine a Centre. Najväčšia koncentrácia zostala naďalej v Paríži a jeho okolí. V medzivojnovom obdobní väčšinu krajanskej komunity tvorili priemyselní a poľnohospodárski robotníci. Po viacerých migračných vlnách postupne nadobúdala prevahu stredná úradnícka vrstva a inteligencia. V ostatnom období je komunita vo väčšej miere posilňovaná predovšetkým študentmi a sezónnymi zamestnancami (au pair). Do krajanského života sa zapája druhá a tretia generácia vysťahovalcov, slovenskí občania s dlhodobým pobytom a často aj rodení Francúzi. Sú to prevažne mladí ľudia. Vplyvom rozšírenosti spolkového života vo Francúzsku a bohatej tradície z medzivojnového obdobia sú Slováci organizovaní takmer v dvadsiatich organizáciách. Popri klasických krajanských spolkoch pracujú viaceré spoločenstvá priateľov Slovenska, organizácie zamerané na šírenie a prezentáciu slovenskej kultúry, asociácie na podporu družobných a hospodárskych kontaktov. Pôsobia v rôznych, tradične Slovákmi obývaných regiónoch a v ostatnom období sa vyvíja úsilie o združenie Slovákov rozptýlených v iných regiónoch. Najstarším a najpočetnejším (cca 1200 členov) spolkom je Spolok rodákov z Českých krajín a Slovenska (A.O.T.S). Sídli v Paríži a jeho členmi sú Slováci, Česi, Francúzi, ale i priatelia Českej a Slovenskej republiky. Ponúka im vzdelávacie, rekreačné, sociálne, športové a turistické aktivity. Spolok má vlastné priestory v centre hlavného mesta. V Noailles sídli jedna z najagilnejších krajanských organizácií Spolok francúzsko-slovenského priateľstva (AFSP). Zameriava sa predovšetkým na prezentáciu slovenskej kultúry organizovaním a financovaním vystúpení súborov zo Slovenska, usporadúva zbierky na pomoc Slovensku, organizačne i finančne pomáha deťom zo slovenských detských domovov. K najmladším spolkom patrí Asociácia A.D.E.F.E.C. (Spolok pre vývoj kultúrnej, sociálnej, vzdelávacej a ekonomickej spolupráce) z Toulouse, ktorá vznikla v roku 2001 a zameriava sa na rozvoj kultúrnej, sociálnej, vzdelávacej a ekonomickej spolupráce. Pestovaniu a rozširovaniu tradičnej ľudovej kultúry sa venuje folklórny súbor Nadeje pôsobiaci v rámci A.O.T.S. v Meudeon už vyše 50 rokov a v rámci AFSP v Montpellieri folklórny súbor Dolina. Pre svojich členov má k dispozícii knižnicu len A.O.T.S., ktorý organizuje aj divadelné a literárne večierky, videoprojekcie a predaj výrobkov ľudovej umeleckej tvorby. AFSP má vo svojich radoch niekoľko významných výtvarníkov a literátov, ktorým príležitostne organizuje výstavy a vo vlastnom náklade vydáva publikácie. Systém národnostného školstva vo Francúzsku nejestvuje. Na niekoľkých univerzitách pôsobia lektori slovenského jazyka. Rozšírená je forma organizovania jazykových kurzov a poskytovanie prekladateľských služieb krajanskými spolkami. O slovenský jazyk prejavujú záujem potomkovia vysťahovalcov ale i Francúzi, ktorí pracujú v spolkoch, alebo majú bližší kontakt so Slovenskom. Vyše 50 rokov vychádza francúzsko-slovensko-český Bulletin A.O.T.S, časopis Slovenskej katolíckej misie v Paríži Život – La Vie, slovensko-francúzsky Spravodaj AFSP. A.O.T.S. a Slovenská katolícka misia majú vlastné internetové stránky, ktoré sú zamerané aj na propagáciu Slovenska. Oba spomínané spolky sa systematicky venujú aj turizmu. Spolu s Asociáciou A.D.E.F.E.C a Združením Slovensko sa aktívne podieľajú na nadväzovaní priamych kontaktov miest a regiónov, podnikov a inštitúcií, bezplatne poskytujú informácie o Slovensku. Slovenská katolícka misia v Paríži sústreďuje okrem občanov Francúzska slovenského pôvodu aj neustále sa obmieňajúcu skupinu sociálne slabších študentov, stážistov a aupair. Jej pastoračná činnosť sa markantne rozšírila aj na sociálnu, spoločenskú a národno-kultúrnu. Na pravidelných podujatiach sa stretáva najmä mládež, bez rozdielu vierovyznania. Misia sídli v centre hlavného mesta, čo uľahčuje návštevnosť záujemcov aj z odľahlejších oblastí. Slovenské omše sa konajú raz mesačne v katedrále La Madeleine. Podľa platného právneho poriadku založeného na občianskom princípe menšiny vo Francúzsku nemajú právne postavenie. Slováci sú buď občanmi Francúzskej republiky bez nároku na špecifické výhody (školy, tlmočník) a s právom združovať sa v spolkoch na národnostnom princípe, alebo cudzinci s časovo obmedzeným povolením na pobyt (alebo aj prácu) a právom na združovanie, alebo cudzinci bez povolenia na pobyt a môžu byť kedykoľvek deportovaní do krajiny pôvodu.

>> Adresár krajanských spolkov vo Francúzsku

hore

Grécko

Slováci v Grécku sú rozptýlení od najodľahlejších ostrovov v Egejskom na východe krajiny až po ostrovy a Iónskom mori na západe, od Thessaloník na severe po najjužnejšie pobrežie Kréty. Napriek nízkej početnosti slovenskej komunity v teritóriu a rozptýlenosti po celom území Grécka, došlo dňa 10.3.2005 z iniciatívy zastupiteľského úradu Slovenskej republiky k vzniku a registrácii Spolku grécko-slovenského priateľstva, Jeho členmi sú okrem občanov SR aj grécki absolventi slovenských vysokých škôl a občania GR s rôznymi (podnikateľskými, spoločenskými) väzbami na SR.

hore

Holandsko

V Holandsku nie sú oblasti alebo provincie s väčšou sústredenosťou slovenskej komunity. Podľa údajov ZÚ SR v Den Haagu žije v súčasnosti v Holandsku približne 400 slovenských rodín. Údaj o presnom počte sa dá len veľmi ťažko odhadnúť, pretože v tomto počte sú zahrnuté aj rodiny alebo jednotlivci dlhodobo žijúci v Holandsku (študenti, pracovníci zahraničných firiem, medzinárodných organizácií).

Existujúce krajanské organizácie a spolky združujú Slovákov aj Čechov. Spolek Čechú a Slovákú v Nizozemí – spolok vznikol v roku 1989 a združuje hlavne intelektuálov z rôznych oblastí (podnikateľov, obchodníkov a hlavne lekárov). Nie sú organizovaní. Nederlandse Stichting Comenius – Spolok vydával politicko-kultúrny bulletin Čechov a Slovákov v Holandsku „Okno“. Spolok ukončil svoju činnosť v roku 1993. Stichting Bohemica – spolok sa zaoberá hlavne aktivitami na kultúrnom poli. Organizuje koncerty ľudovej a vážnej hudby. Spolok vydáva občasník s názvom „Bohemica“. Vereniging Vrienden Nederland –Tsjechie en Slowakije – spolok nemá krajanský charakter. Predstavuje mimovládnu organizáciu sympatizantov Česka a Slovenska za účelom spoznania kultúry a histórie oboch krajín. Členskú základňu tvoria len Holanďania. Zámerom spolku je rozvíjať vzťahy medzi oboma krajinami po ich rozdelení na poli kultúrnom, v oblasti turistického ruchu, podporovať družobné mestá atď. Spolok vydáva 10 krát ročne časopis „Ahoj“. Text je len v holandčine.

Vzhľadom na časté zmeny je aktuálny zoznam krajanov vedený len na ZÚ SR v Haagu, samostatná slovenská komunita nie je organizovaná a schádza sa len v rámci spolku česko-slovensko holandského priateľstva, ktorého aktivity koordinuje ZÚ ČR v Haagu.

hore

Chorvátsko

Na územie Chorvátska do Slavónie začali Slováci prichádzať začiatkom 18.storočia a počas 19. a 20.storočia sa usádzali ako kolonisti takmer na celom jej území. Na zemepanských a cirkevných majetkoch vytvárali prisťahovalci z Oravy, Kysúc, Nitry, Trenčína a Prievidze chudobné vidiecke osídlenia. Len do východnej Slavónie prichádzali Slováci z Vojvodiny, ktorí boli evanjelického vierovyznania. Slovenskí kolonisti katolíckeho vyznania podliehali rýchlejšej asimilácii. Prirodzenou migráciou postupne prebiehal rozptyl Slovákov aj do iných oblastí. Negatívne dôsledky mali aj tragické vojnové udalosti vo východnom Slavónsku, ktoré bolo na základe tzv. Deytonskej mierovej zmluvy odovzdané späť Chorvátsku. Podľa posledného sčítania ľudu z r. 2001 žije v Chorvátsku 4 712 Slovákov.

Slovenská komunita má postavenie národnostnej menšiny. Obce, v ktorých žijú Slováci v Chorvátsku, patria do štyroch žúp. Vukovarsko – sriemskej (v mestách Ilok a Vukovar), na juhovýchode Slavónie Soľjany. V Osijecko – baranjskej župe (v obciach Jelisavec, Josipovec, Osijek, Jurjevec, Markovec, Našice). V Požešsko – slavónskej župe (Pakrac a Požega) a v Sisačsko – moslavackej župe (v obciach Lipovljany, Meďurič), ale aj v ďalších župách a mestách, v ktorých však Slováci žijú v dôsledku prirodzenej vnútroštátnej migrácie obyvateľstva (Záhreb, Rijeka, Osijek). Slovákov determinuje v prevažnej miere vidiecky spôsob života, dominuje poľnohospodárska prvovýroba, výkon rôznych remesiel a služieb, pričom je potrebné zdôrazniť aj stúpajúcu vzdelanostnú úroveň a existenciu inteligencie, ktorá sa okrem výkonu náročných povolaní, v stále väčšej miere angažuje aj v prospech rozvíjania kultúrneho života slovenského národnostného spoločenstva.

Nezastupiteľné funkcie pri udržiavaní a rozvoji sociálnej a kultúrnej identity slovenského spoločenstva v Chorvátsku spĺňajú združenia a spolky, ktoré nadviazali na úspešnú činnosť svojich predchodcov. Obnova ich pôsobenia sa začala až po vzniku Chorvátskej republiky. V roku 1992 bola založená Matica slovenská v Chorvátskej republike. Od roku 1998 sa stal ústrednou organizáciou Zväz Slovákov v Chorvátsku so sídlom v Našiciach. Pozornosť sústreďuje na otázky výchovy a vzdelávania, masovokomunikačných prostriedkov, usporadúvanie rôznych podujatí, zastupovanie pred orgánmi miestnej, regionálnej a štátnej správy, rozširovanie a skvalitňovanie záberu činnosti organizácie, budovanie členskej základne a koordinovanie spolupráce medzi existujúcimi spolkami navzájom a Slovenskou republikou.V Záhrebe pôsobí Spoločnosť chorvátsko – slovenského priateľstva, ktorá pri rôznych príležitostiach usporadúva kultúrne podujatia. Kultúrny život Slovákov v Chorvátsku sa zintenzívnil po vzniku Chorvátskej republiky, ktorá definovala svoju podporu národnostným menšinám hlavne v oblasti kultúry. Napriek tomu, že vzájomné prelínanie kultúr ovplyvnilo kultúrny život a kultúrne zvyky Slovákov, zachovali si krajania vlastné tradície, obyčaje a zvyky. Slovenská menšina v Chorvátsk má vlastnú, špecifickú subkultúru a jazykovú identitu, ktorá sa prostredníctvom činnosti miestnych a regionálnych spolkov rozvíja hlavne formou folklóru, ľudovoumeleckých aktivít. V týchto oblastiach vyvíja dlhodobú činnosť sedem kultúrno – umeleckých spolkov (v obciach Josipovec, Jelisavec, Markovec, Jurjevec, Soljany a Lipovljany). V nich pôsobí 10 folklórnych súborov a 3 hudobné telesá, ktoré majú spolu až 500 tanečníkov a hudobníkov. Práca kultúrnych činiteľov sa zameriava na organizovanie miestnych, regionálnych, ale aj celoštátnych reprezentačných podujatí, ďalej vystúpenia v zahraničí, hlavne v Slovenskej republike. Súčasťou kultúry slovenskej komunity v Chorvátsku je divadelné ochotníctvo, ktoré má najdlhšiu tradíciu v Iloku, v ktorom žije najväčší počet Slovákov. Od roku 1935 tu pôsobil Slovenský kultúrny osvetový spolok Ľudovíta štúra, ktorý je aktívny doteraz. Iločania si postavili v r. 1952 Slovenský národný dom, ktorý zrekonštruovali pomocou vojakov slovenskej jednotky vo vojskách UNPROFORM dislokovaných v regióne. Okrem Iloku sú 3 divadelné súbory v ďalších slovenských obciach, pričom existujú aj početné mládežnícke divadlá, ktoré majú svoje pravidelné každoročné prehliadky v Soljanoch. Ústredná knižnica Slovákov v Chorvátsku v Našiciach s pobočkou v Iloku je jediným knižničným zariadením na úrovni okresnej štátnej knižnice s knižným a časopiseckým fondom slovenskej proveniencie. Niektoré projekty knižnice boli podporené aj z príslušných fondov zo strany Slovenskej republiky. Malé príručné knižnice majú aj niektoré miestne odbočky Zväzu Slovákov v Chorvátsku, ako aj základné školy, na ktorých je fakultatívne vyučovanie slovenského jazyka. Slováci v Chorvátsku nemali spočiatku svoje školy s vyučovacím jazykom slovenským. Výnimku tvoril Ilok, ktorý bol vďaka teritoriálnej blízkosti a hlavne konfesionálnej príbuznosti (evanjelická cirkev) pozitívne ovplyvňovaný slovenským spoločenstvom v srbskej Vojvodine. V tomto meste bola už v r. 1864 založená prvá cirkevná evanjelická škola. Na túto tradíciu však z rôznych objektívnych dôvodov (nedostatok detí, málo kvalifikovaných učiteľov a i.) v Iloku nenadviazali a slovenský jazyk sa vyučuje na škole len ako fakultatívny, čiže cudzí jazyk. V ostatných obciach je situácia podobná. V Josipovci, v obci s vysokým počtom slovenského obyvateľstva, bola postavená pomocou Slovenskej republiky moderná základná škola, kde sa deti učia slovenský jazyk ako výberový predmet.Výberovo, ako voliteľný predmet, sa slovenčina vyučuje v základných školách v Našickom Markovci, v Našiciach, Jelisavci, Josipovci Jurijevci, v Iloku a obci Radoš (v školskom roku 1999/2000 navštevovalo hodiny slovenčiny 500 žiakov). V roku 1997 bola na Pedagogickej fakulte Univerzity Josipa Juraja Strossmayera v Osijeku otvorená sekcia Slovenského jazyka a literatúry. Slovenský jazyk a literatúru je možné študovať aj na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe. Záujmové športové skupiny pôsobia v troch obciach v Našickom okrese, a síce v Markovci, Josipovci, Jelisavci a v Iloku. Jediným tlačeným periodikom slovenského spoločenstva v Chorvátsku je kultúrno-spoločenský časopis, mesačník Prameň, ktorý vydáva Zväz Slovákov v Chorvátsku v Našiciach. Rozhlasové vysielanie v slovenskom jazyku je raz za týždeň, trvá 15 minút a je vysielané miestnym Rádiom Našice. Televízne vysielanie v slovenskom jazyku je realizované Chorvátskou televíziou v Záhrebe v rámci relácie Prizma pre všetky národnostné menšiny 60 minút týždenne. Sporadicky sú vydávané neperiodické publikácie týkajúce sa napr. histórie slovenských obcí, ktorých vydavateľom je buď samotná obec, alebo niektorý zo spolkov.

Okrem východoslavónskeho mesta Ilok a obce Soljany, ktorých obyvatelia evanjelického vyznania si vybudovali svoje kostoly, je väčšina Slovákov v Chorvátsku rímsko-katolíckeho vierovyznania. Slovenské evanjelické zbory si vďaka konfesionálnej odlišnosti uchovali bohoslužby v slovenskom jazyku. Slovenskí katolíci vzhľadom na náboženskú identitu a jazykovú príbuznosť prijali bohoslužby v chorvátskom jazyku. Slovenské tradície, obyčaje a zvyky, ktoré sú späté s významnými cirkevnými sviatkami si však uchovali ako kultúrne dedičstvo a praktizujú ich na rôznych podujatiach.

V súlade s Ústavou Chorvátskej republiky majú národnostné menšiny rovnoprávne postavenie ako všetci občania. Ústavou, ale aj zákonom o voľbách majú zaručené právo proporcionálneho zastúpenia v parlamente, v ktorom majú vyhradených 7 kresiel, z toho srbská menšina 3, slovenská a česká menšina spolu 1, Taliani 1, Maďari1 a ostatné národnosti 1. Od začatia doby platnosti tohto zákona však v každom volebnom období až do súčasnosti zastupuje Slovákov príslušník českej národnostnej menšiny. Podobne proporcionálnym spôsobom, nie identicky, majú národnostné menšiny upravené aj právo na participáciu v orgánoch samosprávy na úrovni miest a regiónov. V roku 2000 bol v Chorvátskej republike schválený zákon o používaní jazyka národnostných menšín na verejnosti, ďalej zákon o výchove a vzdelávaní v jazyku etnických a národnostných menšín. Kvalitatívny posun v ochrane práv národnostných menšín zabezpečuje v súlade s normami medzinárodného spoločenstva EÚ zákon o národnostných menšinách.

>> Adresár krajanských spolkov v Chorvátsku

hore

Írsko

V Írskej republike žije početná komunita Slovenských občanov, ktorá dramaticky narástla najmä po vstupe Slovenska do EÚ a po otvorení pracovného trhu Írska občanom nových členských krajín EÚ. Vzhľadom na pokles pracovných príležitostí v krajine a nárast nezamestnanosti v priebehu uplynulého roka, došlo aj k miernemu poklesu počtu občanov SR. V súčasnosti žije v Írsku približne 25 000 občanov. Komunita v Írsku si prirodzene začala vytvárať združenia, ktoré majú umožniť výmenu informácií a skúseností, a uľahčiť integráciu slovenských občanov v Írsku. Taktiež sprostredkúvajú výmenu kultúrnych a spoločenských informácií. V roku 2006 vzniklo Slovenské Centrum – Írsko, ktoré je krajanskou organizáciou Slovákov žijúcich v Írsku a jeho hlavnou činnosťou je reprezentácia Slovenska a slovenskej komunity v Írsku. Je neziskovou organizáciou a väčšina aktivít je zastrešená dobrovoľníckou činnosťou. Medzi priority Slovenského Centra – Írsko patrí najmä vytváranie kultúrnych a spoločenských kontaktov medzi Slovenskou republikou a Írskom, podpora kultúrnych a spoločenských aktivít slovenskej komunity v Írsku, prezentácia slovenskej komunity v Írsku, podpora a poradenská pomoc pri nadväzovaní obojstranných obchodných, kultúrnych a spoločenských vzťahov medzi SR a Írskom a podobne. (www.foreign.gov.sk)

>> Adresár krajanských spolkov v Írsku

hore

Luxemburg

Slovenskú krajanskú komunitu tvorí približne 100 osôb, ale v súčasnosti nie registrovaný žiadny krajanský spolok. (www.foreign.gov.sk)

hore

Maďarsko

Na vnútornej kolonizácii priestorov Uhorska, ktoré opustili Turci, sa zúčastnili aj Slováci. Proces sťahovania poddaných sa uskutočnil v troch výrazných etapách. Začal koncom 17. storočia. Počiatočné živelné sťahovanie vystriedala organizovaná zemepanská kolonizácia. Slováci osídľovali opustené a spustošené lokality a v rámci druhotnej kolonizácie, ktorá sa skončila až v polovici 20. storočia, zakladali na erárnom majetku nové osady. Zemepáni sa snažili osídliť v jednotlivých obciach národnostne a nábožensky homogénne obyvateľstvo, ale výnimočne vznikali aj zmiešané obce.

Dve tretiny Slovákov v Maďarsku tvoria evanjelici, takmer jednu katolíci. Už pri prvotnej kolonizácii pôsobili medzi evanjelickými osadníkmi kňazi, konštituovali sa zbory, stavali sa chrámy. K veľkým evanjelickým strediskám patrili Budapešť, Sarvaš, Níreďháza, Slovenský Komlóš a predovšetkým Békešská Čaba. V prvých dvoch storočiach života komunity v Maďarsku možno o evanjelickej cirkvi hovoriť ako o nositeľke myšlienky zachovania národnej identity. Maďarizačné tendencie oveľa výraznejšie zasiahli katolícku cirkev. Slovenský jazyk sa rýchlo vytrácal z kázní, stal sa nežiaducim a jeho používanie malo pre kňazov nepriaznivé dôsledky. Medzi osadníkmi od počiatku pôsobili aj učitelia a usilovali sa o ich kultúrne a hospodárske povznesenie. Evanjelické cirkevné slovenské ľudové školy odolávali maďarizačnému tlaku do polovice 19. storočia, keď sa ich počet prudko zredukoval. Po roku 1919 existovala už len jediná slovenská škola a po reforme menšinového školstva v roku 1923 bolo už len 33 zmiešaných (6 štátnych, 2 katolícke, 25 evanjelických). Po 2. svetovej vojne sa situácia čiastočne zlepšila. Vznikli školy s vyučovacím jazykom slovenským, dvojjazyčné školy a školy, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet. Zásluhou kňazov a učiteľov vznikali prvé literárne diela, národopisné práce, cirkevná spisba, učebnice i odborná literatúra viažuca sa k roľníckemu spôsobu života.

Národnú literárnu tvorbu po druhej svetovej vojne začal organizovať Demokratický zväz Slovákov vypisovaním súťaží a vydávaním publikácií. Prudký rozmach slovenskej tvorby nastal v 80. rokoch, keď vyšlo vyše 40. O systematickejšom vydávaní vlastnej periodickej tlače možno hovoriť až po roku 1919 vznikom Evanjelického cirkevného kníhkupectva v Békešskej Čabe. V období 2. svetovej vojny bola jeho vydavateľská činnosť zastavená a tlačené slovenské slovo sa prezentovalo len v týždenníku Strany slovenskej národnej jednoty Slovenská jednota. Týždenník Naša sloboda (1949 – 1956) sa pretransformoval na Ľudové noviny, ktoré vychádzajú podnes. Slovenskú dramatickú tvorbu významne ovplyvnilo divadelné ochotníctvo. Počiatky spolkového života komunity boli položené v medzivojnovom období, keď sa maďarská vláda snažila získať v nich kontrolu. O národno-politickom formovaní možno hovoriť až po posilnení národnostného života v dôsledku Viedenskej arbitráže. Strana slovenskej národnej jednoty (1941 – 1944) mala vo svojom programe národné, sociálne a kresťanské prvky. V povojnovom období celokrajinskú osvetovú a kultúrno-politickú činnosť vyvíjala slovenská vetva Antifašistického frontu Slovanov. Záujmy Slovákov v oblasti politickej, kultúrnej i hospodárskej zabezpečoval Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku, založený v decembri 1948. Vydával týždenník Naša sloboda a svoju činnosť organizoval prostredníctvom miestnych organizácii. Zväz postupne ustupoval od svojich politických úloh, jeho miestne organizácie boli zrušené a v dôsledku spoločensko-politických zmien v roku 1989 sa pretransformoval na Zväz Slovákov v Maďarsku. Oficiálne údaje a odhady počtu Slovákov v Maďarsku sa výrazne rozchádzajú. V roku 1920, po vytvorení samostatnej zahraničnej slovenskej vetvy, slovenský materinský jazyk priznalo 141 877 obyvateľov a odhady udávajú 244 000 osôb. Po Viedenskej arbitráži a pripojení časti územia Slovenska, Zakarpatskej Ukrajiny, Sedmohradska a Vojvodiny štatistika udáva 270 467 osôb a odhady až 510 000. Po repatriácii v rokoch 1946 – 1948, keď sa na Slovensko vrátilo 73 273 osôb, uvádzajú oficiálne zdroje už len 25 988 osôb so slovenským materinským jazykom a 7 808 so slovenskou národnosťou. Prudký pokles počtov sa zabrzdil až v poslednom desaťročí 20. storočia. V roku 1990 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 10 459 osôb a v roku 2001 už 17 693 obyvateľov. Odhady slovenských organizácií udávajú pre súčasnosť počet 110 000 obyvateľov slovenského pôvodu. Slováci žijú vo viac ako 100 lokalitách. Najpočetnejšie sú zastúpení v župách Komárňansko-ostrihomská, Novohradská, Peštianska, Boršódsko-abovsko-zemplínska a Békešská. Menšie zastúpenie majú aj v regiónoch Zemplín, Bukové pohorie, Východný Novohrad a Bakoň. K významným sídlam patria Budapešť, Békešská Čaba, Poľný Berinčok, Sarvaš a Slovenský Komlóš. Pôvodné zloženie osadníkov, ktorých väčšinu tvorili roľníci a niekoľko predstaviteľov inteligencie (kňazi a učitelia) sa postupne menilo. Pribúdali remeselníci, sklári, baníci a až v poslednej etape sťahovania do miest aj robotníci. Takáto rôznorodá štruktúra sa zachovala podnes. Za posledných 50 rokov sa výraznejšie zvýšil podiel slovenskej inteligenci.

K najvýznamnejším organizáciám od roku 1994 patrí Celoštátna slovenská samospráva (CSS), ktorá je zborom volených zástupcov a k jej najdôležitejším úlohám patrí národnopolitická činnosť. Je partnerom vládnych orgánov, parlamentných výborov, politických strán i historických cirkví. Tlačovým orgánom CSS je týždenník Ľudové noviny a v rámci jej štruktúr pôsobí aj Výskumný ústav Slovákov v Békešskej Čabe, slovenské a a divadlo Vertigo s amatérskou a profesionálnou zložkou, Slovenské osvetové centrum so 7 regionálnymi kultúrnymi domami, Slovenské dokumentačné centrum, Slovenské metodické centrum pre materské škôlky v Békešskej Čabe. V roku 2004 CSS založila verejnoprospešnú spoločnosť Legatum a prevzala pervádzkovanie Slovenskej základnej, materskej školy a žiackého domova v Srvaši. V roku 2005 k ním pribudlo aj Slovenské gymnázium, základná a materská škola a žiacký domov v Békešskej Čabe. Na územnom princípe pracujú miestne menšinové slovenské samosprávy. V komunálnych voľbách v roku 2001 zvolili voliči vyše sto slovenských samospráv. Svoju činnosť zameriavajú na prehlbovanie slovenského povedomia a národnostnej identity, oživenie a udržiavanie ľudových tradícií, pestovanie jazyka a kontaktov s príbuzenskou krajinou. Združujú sa na regionálnom princípe a spolupracujú s lokálnymi samosprávami. K najvýznamnejším patrí Slovenská samospráva Budapešti. Je organizátorom literárnych súťaží, jazykových kurzov, Slovenských Vianoc budapeštianskych Slovákov, prideľuje štipendiá študentom katedier slovenského jazyka a vydáva dvojmesačník Budapeštiansky Slovák. V jej rámci pôsobia kluby aj hudobné telesá. Budapeštianski Slováci napriek mnohým žiadostiam a apeláciám na samosprávu hlavného mesta nemajú vlastný priestor na svoje aktivity. Činnosť menšinových samospráv je dotovaná zo štátneho rozpočtu a rozpočtu miestnych a regionálnych samospráv. Na podporu vlastnej činnosti majú možnosť vykonávať podnikateľské aktivity. Niektoré sú vlastníkmi kultúrnych zariadení. Finančné zabezpečenie zo štátnych i samosprávnych zdrojov je nedostatočné. Samosprávy majú možnosť získať doplnkové zdroje zo špeciálnych štátnych fondov a nadácií. Národno-kultúrnu a spolkovú činnosť vyvíja Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM). Je najstaršou a najpočetnejšou slovenskou organizáciou. Z pobočiek ZSM bohatú kultúrnu činnosť vyvíjajú organizácie v Sarvaši, Slovenskom Komlóši a Békešskej Čabe, kde bol v roku 1996 aj za finančnej pomoci SR zriadený Dom slovenskej kultúry. Toto zariadenie popri mnohých kultúrnych aktivitách má vlastnú hospodársku činnosť. Jeho aktivity obmedzuje nedostatočná kapacita zariadenia. Na profesijnej báze sa v roku 1990 združilo aj niekoľko desiatok slovenských literátov a výtvarných umelcov a založili Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku. Jeho činnosť je však nevyvážená. Na najmladšiu generáciu sa zameriava celoštátna Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku. Krajania sa pokúsili organizovať spolkový život aj na báze náboženskej. Kresťanský spolok Slovákov v Maďarsku (1994 – 1998) sa orientoval na revitalizáciu duchovného života a cyrilo-metodských tradícií a vydával ekumenický časopis Cesta, pravda, život. Nedostatok finančných prostriedkov tieto aktivity ukončil. Udržiavanie a rozvíjanie slovenskej kultúry je úzko späté so spolkovým životom. Je početne bohatá, formami rozmanitá, ale determinovaná nízkou úrovňou znalosti jazyka. Dnešná generácia málopočetnej slovenskej inteligencie je dvojjazyčná, staršia generácia hovorí miestnymi dialektmi a mladšia v komunikácii slovenský jazyk nedokáže používať. Počet vyučovacích hodín slovenčiny v školách je nedostatočný. Takmer všetky kultúrne aktivity spolkov a organizácií sú orientované na udržanie a zachovanie ľudových tradícií, výskum jazykovej asimilácie a trendy ďalšieho jej vývoja, ale aj na pomoc pri záchrane materinského jazyka pre najmladšiu generáciu formou recitačných i divadelných súťaží. Trend revitalizácie slovenského školstva po 2. svetovej vojne sa v dôsledku školskej reformy 60. rokov zastavil. Školy s vyučovacím jazykom slovenským sa postupne pretransformovali na bilingválne, i keď si názov ponechali (5 základných škôl, v rámci dvoch sú zriadené aj gymnáziá). Druhý typ škôl vyučuje slovenský jazyk ako cudzí jazyk (75 základných škôl). Výkazy uvádzajú v súčasnosti vyše 60 materských škôl vyučujúcich slovenčinu týždenne niekoľko hodín. Jazykom komunikácie v školách i škôlkach je maďarčina. Bilingválne školy, s výnimkou Budapešti a Sarvaša, pôsobia v nedostatočných a nevyhovujúcich priestoroch. Akútna je situácia v základných školách v Békešskej Čabe a v Slovenskom Komlóši , kde sa na jeseň 2005 začalo s rekonštrukciou a dostavbou. V týchto lokalitách zaznamenali nárast záujmu rodičov o zápis detí do slovenských škôl. V Budapešti sa uskutočňuje výučba od materskej škôlky až po nadstavbové štúdium. Škola je nová, moderná a vzhľadom na počet slovenských žiakov kapacitne predimenzová. Voľné kapacity využívajú žiaci maďarskej národnosti zo Slovenska. Žiaci sú na ďalšie štúdium v slovenskom jazyku väčšinou nedostatočne pripravení a keďže nrmajú možnosť získať štipendium vlády Slovenskej republiky na jednoročnú špeciálnu jazykovú prípravu uprednostňujú štúdium na katedrách slovenského jazyka a literatúry na niekoľkých vysokých školách a univerzitách v Maďarsku. V slovenčine vychádza týždenník Ľudové noviny, ktoré majú vlastný internetový portál, regionálny mesačník Čabianskej organizácie Slovákov Čabän a ročenka CSS Náš kalendár. CSS a Slovenská samospráva Budapešti, ktorá vydáva časopis Budapeštiansky Slovák, majú vlastné internetové strany. Vydavateľská činnosť samospráv a spolkov je výrazne poddimenzovaná. Pokusy pravidelne vydávať slovenské prílohy regionálnych periodík stroskotali z tých istých dôvodov. Z elektronických médií má najdlhšiu tradíciu rozhlasové vysielanie (1974). Rozpočet, vysielací čas a počty redaktorov slovenskej redakcie, ktorá sídli v Segedíne, sa neustále znižujú. Počuteľnosť vysielaniav Slovákmi obývaných lokalitách je slabá a frekvencie pre rok 2006 nie sú zabezpečené vôbec. Reláciu Domovina šíri druhý kanál Maďarskej televízie v rámci bloku národnostných relácií v nevyhovujúcom čase a s častými výpadkami. Miestne káblové vysielanie v lokalitách so slovenským obyvateľstvom aj napriek možnosti len zriedka zaraďuje slovenské dokumenty. Slovenské národnostné vydavateľstvo v Maďarsku neexistuje. Vydávanie učebníc supluje maďarské Vydavateľstvo učebníc s jedným slovenským referentom. Špecializované súkromné vydavateľstvo národnostnej literatúry Etnikum v roku 1999 z finančných dôvodov zaniklo. Knižná produkcia slovenských literátov, ako aj slovenské vedecké publikácie vychádzajú v rôznych maďarských vydavateľstvách a výnimočne na Slovensku. Systematickou organizáciou náboženského života je poverený v rámci kultúrneho výboru náboženský podvýbor CSS. Slovenské sväté omše sa pravidelne konajú v Békešskej Čabe a v Pilíšskej Čabe. Slovenské slovo Božie zaznieva pravidelne vo väčších lokalitách Békešskej župy a v Budapešti. V hlavnom meste, kde ma Slovenský evanjelický a.v. cirkevný zbor vlastné priestory, sa zbor i Slovenská samospráva Budapešti usilujú o ich rekonštrukciu a rozšírenie.

Slováci v Maďarsku sú jednou z 13 národnostných menšín. Postavenie národnostných menšín a etnických skupín zakotvuje ústava. Stanovuje, že sa podieľajú na moci ľudu a sú zložkami štátu. Zaručuje menšine kolektívnu účasť na verejnom živote, ustanovenie miestnych samospráv a celoštátnej samosprávy, zachovanie a udržanie svojej kultúry, používanie materinského jazyka, vzdelávanie v ňom a právo používať krstné mená v materinskom jazyku. Ústava zakotvuje právo zastúpenia menšín v parlamente, ktoré doposiaľ nebolo realizované. Zákon o právach národnostných a etnických menšín bol schválený v roku 1993. Negarantuje ani podmienky ani prostriedky na realizáciu ustanovení. Národnostné aspekty sú v určitej miere zakotvené aj v ďalších zákonoch.

>> Adresár krajanských spolkov v Maďarsku

hore

Nemecko

Nemecko bolo cieľovou krajinou slovenskej emigrácie takmer od stredoveku, tak ako sa od tohto obdobia datuje migrácia Nemcov – kolonistov na územie Slovenska. Povodím Dunaja prišlo z Nemecka kresťanstvo (biskup Adalrám-kostol sv. Emmerama) a množstvo jednotlivcov, hlavne z radov vzdelaných Slovákov odchádzalo za prácou, uplatnením, ale aj na štúdiá a podobne. Intenzita, ciele a dôvody migrácie sa v priebehu historického vývoja menili. Napríklad v období protireformácie a rekatolizácie odišlo do Nemecka množstvo protestantských kňazov a iných osobností. Od konca 19. stor. prichádzali do jednotlivých oblastí Nemecka pravidelne sezónni poľnohospodárski, stavební a priemyselní robotníci, remeselníci a odborníci v počte asi 20 tisíc ročne.

Za druhej svetovej vojny pracovalo v Nemecku na základe medzivládnej dohody približne 150 000 robotníkov, pre ktorých zriadila vláda Slovenska rozhlasové vysielanie a vydávala periodikum Slovenský týždeň. V tom čase študovalo v Nemecku mnoho Slovákov na tamojších univerzitách. Po skončení 2. svetovej vojny, od roku 1945 do roku 1968 bolo Nemecko nielen cieľovou, ale aj tranzitnou krajinou, cez ktorú prešlo tisíce Slovákov do celého sveta. V Nemecku žijú aj slovenskí Nemci, ktorí boli po 2. svetovej vojne odsunutí zo Slovenska približne v počte 140 000 osôb. Majú svoju celonemeckú organizáciu, múzeum a vlastné periodikum. Vydali množstvo neperiodickej tlače o Slovensku. Spolky Slovákov žijúcich v Nemecku udržiavajú so slovenskými Nemcami trvalé a dobré kontakty, spolupracujú aj pri usporadúvaní rôznych podujatí. Nemecká úradná štatistika z r.1997 nevykazuje údaje o počte príslušníkov slovenskej národnosti v SRN, ale udáva iba počet bývalých československých občanov. Po r. 1990 žije v Nemecku značný počet Slovákov s dočasným právom na pobyt, menovite mladé ženy /au pair/. V súčasnosti tu podľa odhadu žije okolo 80 až 90 tisíc Slovákov. Slováci žijú rozptýlene vo väčšine spolkových krajín. Najväčšia koncentrácia Slovákov je v Mníchove. Ďalej žijú v Stuttgarte, Frankfurte n/M., Kolíne, Karlsruhe, Düsseldorfe, Augsburgu, Mannheime, Essene, Regensburgu, Dortmunde, Kaiserslauterne a i. Podmienky Slovákov v Nemecku sú porovnateľné so štandardom domáceho obyvateľstva. V priemere však prevláda kategória vysokoškolsky a stredoškolsky vzdelaných ľudí, ktorých k odchodu zo Slovenska motivovali lepšie profesijné podmienky na uplatnenie. V súčasnom období je zaregistrovaná a pôsobí v spolkovej krajine Baden – Württenberg Slovensko – nemecká únia. Spolok sa zameriava na organizáciu spoločenských a kultúrnych aktivít, prezentáciu SR v Nemecku a všestrannú spoluprácu so slovenskými orgánmi. V Berlíne pôsobí Slovensko – nemecká spoločnosť, v Mníchove Slovensko – nemecký kultúrny klub a Nemecko – slovenská hospodárska únia. Okrem toho pôsobí v Baden – Würtenbergu v Groimaringere Slovenský spolok, ktorý založila početná komunita Slovákov z Vojvodiny, ktorí našli v Nemecku útočisko v čase vojnového konfliktu v Juhoslávii. Spoločensko-kultúrny život Slovákov rozptýlených po jednotlivých štátoch Nemecka vykazuje typické znaky tých etnických skupín, ktoré realizujú svoju spolupatričnosť prostredníctvom spolkových činností príležitostného charakteru. Uchovanie jazykovej identity pretrváva maximálne u druhej generácie potomkov našich prisťahovalcov. Logicky z toho vyplýva, že slovenské povedomie, kultúrny život a dedičstvo v určitej účelovej podobe prežíva vďaka novým migrantom, ktorých prichádza v súčasnom období do Nemecka pomerne veľké množstvo. V emigračnej vlne r.1968 prišlo do Nemecka veľké množstvo kultúrne vyspelej inteligencie, čo sa prejavilo aj v zakladaní rôznych záujmových spolkov /prevažne v Bavorsku/, čím združovanie a stretávanie sa nadobudlo novú kvalitu. V Mníchove sú známe aktivity skupiny výtvarných umelcov a Klubu slovenských spisovateľov. V r. 1992 bol v Mníchove založený Tlačový klub slovenských novinárov, ktorý si kladie za cieľ informovať nemeckú verejnosť o samostatnom Slovensku.

Vzhľadom na špecifiká slovenskej komunity v Nemecku nie je aktuálna existencia tzv. národnostného školstva, napriek tomu, že boli pokusy v povojnovom období o založenie materských a základných škôl v Duisburgu a Stuttgarte. Slovenský jazyk je predmetom vzdelávania v podobe kurzov pre deti v niektorých slovenských katolíckych misiách. Na univerzitách v Passau a Regensburgu pôsobia vysokoškolskí pedagógovia na katedrách slovanských jazykov. Špeciálne rozhlasové a televízne vysielanie pre Slovákov v Nemecku neexistuje. V minulosti vysielalo z Mníchova v slovenskom jazyku v rámci redakcie československého vysielania Rádio slobodná Európa. Jediné periodikum – mesačník v slovenskom jazyku, pod názvom Krajanský pozdrav vydáva Slovenská katolícka misia v Mníchove, ktorý má široký okruh odberateľov po celom území Nemecka a v zahraničí. Slovensko-nemecká únia vydáva občasník Zvesti SNÚ. Jedným z najstabilnejších článkov a činiteľov spoločenského a kultúrneho života Slovákov v Nemecku sú Slovenské katolícke misie, ktoré okrem duchovného poslania plnia aj funkcie súvisiace s aktivitami na uchovanie slovenského pospolitého života, kultúrnej spolupatričnosti a jazykového dedičstva. Sídlo misií je v miestach vyššej koncentrácie slovenských katolíkov, Norimberg, Frankfurt n/M., Manheim a Mníchov. V súlade s platnou legislatívou nemajú Slováci žijúci v Nemecku status národnostnej menšiny. To je aj dôvodom toho, že ťažisko spoločenského a kultúrneho života spočíva na činnosti spolkov a združení, ktoré sú podľa vlastného záujmu zakladané na základe Zákona o občianskych združeniach. Katolícka cirkev a príslušný spolkový štát podporujú v dostatočnej miere činnosť Slovenských katolíckych misií podľa osobitných ustanovení, ktoré sú napríklad v Slobodnom bavorskom štáte zabezpečené ústavou tohto spolkového štátu.

>> Adresár krajanských spolkov v Nemecku

hore

Nórsko

V Nórsku nežijú Slováci vo väčšom počte. Prichádzali najmä po auguste 1968 a komunita sa rozšírila aj v dôsledku sobášov s nórskymi štátnymi príslušníkmi. Podľa odhadov žilo v Nórsku koncom 90. rokov okolo 100 Slovákov. Tento počet je v súčasnosti zvyšovaný príchodom väčšieho počtu Slovákov na dlhodobé pracovné a študijné pobyty. Väčšina Slovákov sa usadila v Oslo a jeho okolí, a len malá časť je rozptýlená po celej krajine. Žijú v mestách Bergen, Drammen, Kongsberg a iných. Vzdelanie Slovákov a ich potomkov je na vysokej úrovni, prevažuje vysokoškolské. Našli dobré uplatnenie v nórskej spoločnosti a sú medzi nimi podnikatelia, učitelia, lekári, ekonómovia i technici. Pomerne vysoký je stupeň zachovania materinského jazyka je charakteristický aj pre potomkov z národnostne homogénnych manželstiev.

Nórsko-slovenský spolok (1993) je nepolitickou a nekonfesionálnou organizáciou. Hlavnou náplňou jeho činnosti je rozvíjanie kultúrnych a medziľudských kontaktov medzi oboma krajinami a vytváranie spoločenskej platformy pre Slovákov a priateľov Slovenska v Nórsku. Má vlastnú slovenskú knižnicu a videotéku. Prevádzkuje vlastnú internetovú stránku a vydáva slovenský informačný bulletin MiniBudzogáň. Vo februári 2003 vznikol v Trondheime na základe iniciatívy tamojšieho honorárneho konzula nový spolok Nórsko-slovenské združenie. Členská základňa nového spolku je zložená prevažne z priateľov Slovenska – Nórov, ktorí majú bohaté kontakty so Slovenskom i miestnymi podnikateľskými kruhmi. V tom istom roku vznikol v Oslo spolok Spoločnosť priateľov Slovenska, ktorý svoju činnosť zameriava najmä na propagáciu a prezentáciu slovenskej kultúry a Slovenska.

>> Adresar krajanských spolkov v Nórsku

hore

Poľsko

Slováci v Poľsku tvoria národnostnú komunitu, ktorá nevznikla migráciou, ale v dôsledku úpravy štátnych hraníc medzi bývalou ČSR a Poľskom. Obývajú severné časti Spiša a Oravy. Podľa odhadov krajanov v súčasnosti na hornej Orave a severnom Spiši sa asi 15 000 – 20 000 hlási k slovenskej národnosti. Podľa nového administratívnosprávneho členenia z roku 1999 žijú Slováci v Mazowieckom vojvodstve (Varšava), Sliezskom vojvodstve (Katovice) a Malopoľskom vojvodstve (Krakov). V uvedených veľkomestách sa nachádzajú iba v menšom počte, absolútna väčšina z nich žije v obciach predovšetkým Malopoľského a Sliezskeho vojvodstva. Na severnom Spiši sú to obce Jurgov, Kacvín, Lapšanka, Nedeca, Falštín, Fridman, Durštín, Krempachy, Nová Belá, Tribš a iné, na hornej Orave Jablonka, Pekelník, Oravka, Podvlk, Malá a Veľká Lipnica, Harkabuz a ďalšie. Slovenská komunita žije väčšinou vo vidieckom osídlení. Počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí vzrástol najmä za ostatných dvadsať rokov, keď sa do Poľska začali vracať po ukončení štúdií na Slovensku absolventi z radov poľských Slovákov.

V súčasnom období popri tradičnom agrárnom sektore pôsobí už mnoho krajanov vrátane aj viacerých vysokoškolsky vzdelaných ľudí z mladšej generácie v oblasti podnikania, pričom častou orientáciou ich podnikateľskej činnosti je agroturistika, na ktorú sú pod poľskými Tatrami a na Zamagurí vhodné podmienky.

Jediným združením je Spolok Slovákov v Poľsku, ktorý vznikol v roku 1995. (Jeho predchodcom bola Kultúrno-sociálna spoločnosť Čechov a Slovákov v Poľsku, ktorá pôsobila od roku 1959 do roku 1995). Sídlo má v Krakove. Spolok má široký rozsah aktivít – od spoločensko-kultúrnych podujatí zameraných na zachovanie slovenského národného povedomia cez vzdelávaciu a vydavateľskú činnosť s cieľom udržať slovenský jazyk až po akcie záujmového charakteru. Mnohé podujatia, ktoré Spolok Slovákov v Poľsku organizuje, už majú viacročnú tradíciu. Spolok pripravuje mnoho kultúrnych akcií s účasťou umeleckých súborov. V krakovskom sídle spolku od roku 1999 je Galéria slovenského umenia. Spolok orientuje svoju činnosť aj na udržanie a obnovu historických pamiatok – sakrálnych objektov, zbierkových exponátov, spomienkových tabúľ a pod. Nositeľmi tradičnej ľudovej kultúry sú krajanské folklórne súbory Spiš z Novej Belej, Veselica z Nedece, Zelený javor z Krempách, Spišiaci z Nižných Lapšov, Skalniok z Hornej Zubrice, Rombań z Chyžného, Podhale z Jurgova, detská folklórna skupina Kumoratki z Malej Lipnice a Podvlka a ďalšie. Vo viacerých obciach – Jurgove, Fridmane, Podvlku, Vyšných Lapšoch, Nižných Lapšoch, Novej Belej a Krempachoch – pôsobia dychové orchestre. Z divadelných súborov je aktívny ochotnícky krúžok Ondrejko v Podvlku. Dlhoročnú tradíciu práce s drevom v hornooravských a severospišských obciach reprezentujú rezbárske dielne. Najznámejšie sú v Jurgove, kde je aj škola rezbárstva. Na základe bilaterálnej zmluvy medzi ČSR a Poľska z roku 1947 boli zriadené prvé dve základné školy v Jablonke pre Oravu a v Nižných Lapšoch pre Spiš. Neskôr bolo v regióne hornej Oravy a severného Spiša založených ďalších osem škôl. Veľkým problémom slovenského základného školstva však bol nedostatok učiteľov – krajanov. Preto úlohu prípravy učiteľov pre slovenské školy prevzalo od roku 1951 Všeobecnovzdelávacie lýceum so slovenským vyučovacím jazykom v Jablonke, ale posledné maturity v slovenčine tam boli v roku 1966. Rok nato sa slovenčina stala nepovinným (fakultatívnym) predmetom. Absencia slovenských škôl i bohoslužieb v ostatných desaťročiach poznamenaných neúprosnou polonizáciou pred rokom 1990 značne urýchlila asimilačné procesy. Inteligencia, ktorá poväčšine študovala na Slovensku, pre nedostatok pracovných miest opustila vidiek a odišla do iných miest Poľska alebo do západnej Európy či zámoria. Od začiatku 70. rokov začali prostredníctvom vládnych štipendií študovať desiatky Slovákov z Pol’ska na slovenských vysokých školách. Práve títo absolventi výrazne posilnili slovenskú inteligenciu v Poľsku. Slovakistika sa prednáša na univerzitách v Krakove, Katoviciach a Varšave. Tlačovým orgánom spolku je mesačník Život, ktorého výroba sa realizuje vo vlastnej tlačiarni spolku. Základom pre jej zriadenie boli polygrafické stroje, na kúpu ktorých poskytla finančné prostriedky v roku 1991 vláda Slovenskej republiky. Tlačiareň slúži aj na rozsiahlu produkciu umeleckej a odbornej literatúry, ako i tlačovín komerčného charakteru (katalógov, pohľadníc, kalendárov, pozvánok, letákov) prinášajúcich potrebné financie na realizáciu spolkových aktivít. Už v 19. storočí sa Slováci z hornej Oravy a severného Spiša zapájali do činnosti rôznych cirkevných spolkov a organizácií. Pravdepodobne najstarším je Spolok sv. Vojtecha, jeho založenie sa datuje do roku 1870. Postupne vznikli pobočky všade tam, kde sídlilo slovenské obyvateľstvo. Spolok zabezpečoval aj po vzniku ČSR distribúciu náboženskej literatúry prostredníctvom svojich zástupcov, ktorými boli v mnohých obciach miestni kňazi. V uplynulých desaťročiach 20. storočia bola veľmi badateľná tendencia násilnej polonizácie. V tejto súvislosti Spolok Slovákov v Poľsku v roku 1991 pripravil memorandum slovenskej menšiny, v ktorom žiadal rešpektovanie národnostných práv Slovákov v Poľsku, zavedenie slovenských katolíckych bohoslužieb, zastavenie protislovenských útokov v tlači a vyriešenie otázok slovenského školstva. V dôsledku toho došlo k určitej náprave zo strany metropolitnej kúrie v Krakove, ktorá povolila v oravských a spišských obciach so slovenským obyvateľstvom celebrovať bohoslužby v slovenčine. V súčasnosti sú v šiestich spišských a jednej oravskej obci nedeľné bohoslužby v slovenčine celebrované miestnymi poľskými kňazmi. Slováci v Poľsku žiadajú synodu krakovských biskupov o povolenie slovenských bohoslužieb aj v ďalších obciach.

Poľská republika je pri dodržiavaní práv národnostných menšín viazaná platnými medzinárodnými dokumentmi OSN a Rady Európy. Slováci v Poľsku sa obrátili na Sejm Poľskej republiky so žiadosťou, aby v novom právnom predpise boli zakotvené aj podmienky zriaďovania a financovania kultúrnych zariadení národnostných menšín z verejných zdrojov. Činnosť spolku je financovaná z účelových prostriedkov poskytovaných Poľskou republikou prostredníctvom rozpočtov ministerstva kultúry, ministerstva národného vzdelávania a športu i ministerstva vnútra a administratívy a účelovými dotáciami na ňu prispieva aj Slovenská republika. Napriek tomu je veľmi podstatnou súčasťou ekonomiky spolku jeho vlastná hospodársko-obchodná činnosť. Pokiaľ ide o poľskú samosprávu, od nej slovenská menšina nezískava takmer žiadne prostriedky a ani pri svojich aktivitách necíti z jej strany podporu.

>> Adresár krajanských spolkov v Poľsku

hore

Portugalsko

V Portugalskej republike evidujeme rozrastajúcu sa krajanskú komunitu . O roku 2003 tu pôsobí Klub Čechov a Slovákov ako dobrovoľné nezávislé združenie. Jeho členmi sú Česi a Slováci, ktorí tu žijú dočasne, alebo trvale, z pracovných, študijných, alebo iných dôvodov, ale aj Portugalci, ktorí majú priateľský vzťah k Českej republike a Slovenskej republike.

hore

Rakúsko

Rakúsko bolo cieľovou krajinou migrácie Slovákov od 17. storočia, kde odchádzali za prácou a na vysokoškolské a univerzitné štúdiá. Rozsah a dôvody migrácie sa v priebehu historického vývoja menili a podľa štatistických údajov dosiahol svoj vrchol v r. 1900, keď tu žilo približne 70 000 Slovákov. Po skončení 2. svetovej vojny, od roku 1945 do roku 1968, zostalo v Rakúsku žiť približne 4000 osôb, ktoré z rôznych, hlavne politických dôvodov opúšťali vtedajšie Československo. Slováci žijúci v Rakúsku boli v r. 1992 uznaní za národnostnú skupinu. Pri sčítaní ľudu v r. 2002 sa prihlásilo k slovenskej národnosti 3 343 občanov Rakúska. V súčasnom období odchádza s cieľom práce a štúdia veľké množstvo občanov Slovenskej republiky, ktorých počet nie je možné upresniť. Podľa štatistických ukazovateľov Slováci žijú väčšinou vo Viedni /62%/ a v Dolnom Rakúsku /25%/, ostatní sú rozptýlení v ďalších spolkových krajinách a netvoria kompaktné regionálne spoločenstvo.

Štatistické údaje z posledného sčítania ľudu v Rakúsku hovoria, že sociálne a ekonomické podmienky Slovákov sa nelíšia od rakúskeho štandardu. Niektoré ukazovatele sú dokonca priaznivejšie, pretože Slováci v Rakúsku v kategórii vysokoškolsky vzdelaných ľudí prevyšujú rakúsky priemer o päťnásobok a v kategórii so základným vzdelaním sú na úrovni 2/3 rakúskeho priemeru. Z uvedeného vyplýva, že do Rakúska odchádzali vysokoškolsky vzdelaní odborníci z rôznych profesií.

Významné postavenie mal v minulosti a má aj v súčasnom období Rakúsko-slovenský kultúrny spolok so sídlom vo Viedni. Spolok organizuje kultúrne činnosti, ako sú výstavy, vystúpenia umelcov zo Slovenska, besedy, obnovil tradíciu slovenských plesov a vybudoval príručnú knižnicu v priestoroch spolku. Dlhé obdobie účinkoval pod patronátom spolku vo Viedni aj Slovenský spevokol. Športová sekcia spolku organizuje relaxačné športové podujatia pre deti a dospelých. Športové aktivity sú cieľom činnosti mládežníckej organizácie Junák – Skaut. Združenie Čechov a Slovákov so sídlom vo Viedni vydáva periodikum Krajanské noviny. Väčšinu členov združenia tvoria Česi žijúci vo Viedni. Ďalším spoločným periodikom Čechov a Slovákov je Česká a slovenská Vídeň. Stretávania krajanov majú spoločensko-kultúrny charakter a kultúrne aktivity sú realizované pri príležitosti významnejších sviatkov a udalostí. Kultúrny život krajanov ovplyvnilo aj otvorene hraníc so Slovenskou republikou. Teritoriálna blízkosť umožňuje mnohým krajanom návštevy kultúrnych podujatí a spoločenských stretnutí na Slovensku. Na českej súkromnej škole Komenský vo Viedni sa vyučuje aj slovenský jazyk a navštevujú ju aj žiaci zo Slovenska. Veľké množstvo slovenských študentov v súčasnom období navštevuje vysoké školy a univerzity v Rakúsku, takmer vo všetkých spolkových krajinách, hlavne však vo Viedni. Slováci v Rakúsku nedisponujú možnosťou vlastného rozhlasového, alebo televízneho vysielania. Vydávanie periodickej tlače je realizované v rámci činnosti spolkov. Slovensko-rakúsky kultúrny spolok vydáva Pohľady – časopis Slovákov v Rakúsku. Náboženský život Slovákov a príslušnosť k cirkvi má podobnú skladbu ako u rakúskeho obyvateľstva. Prevažnú väčšinu tvoria katolíci, ktorí nadviazali na bohatú tradíciu a skúsenosti predchádzajúcich generácií. Slovenská katolícka jednota založená v r.1912, okrem náboženských funkcií vyvíjala aj bohaté kultúrne aktivity.

V r.1948 bola založená vo Viedni Slovenská charita, ktorá pomáhala v priebehu rokov tisíckam utečencov zo Slovenska, nielen sociálne, ale aj duchovne. V Linci slovenskí katolíci založili v r. 1946 Spolok sv. Beňadika. O potreby evanjelických veriacich sa starala farnosť v Salzburgu. V r. 1950 bol založený Slovenský katolícky spolok. V roku 1968 vznikla Slovenská duchovná služba, ktorá sa starala o náboženský, ale aj kultúrny a spoločenský život. Svoju činnosť vyvíja aj dnes, pričom ešte v r. 1972 bol založený pri Slovenskej duchovnej službe Slovenský spevokol. Slováci žijúci v Rakúsku boli v r. 1992 na základe Zákona o národnostných skupinách uznaní za národnostnú skupinu, čo im umožňuje uchádzať sa o finančnú podporu spolkov a aktivít. Následne bola v r. 1993 ustanovená tzv. Národnostná rada (Volksgruppenbeirat) Slovákov, ktorej úlohou je definovať potreby a zastupovať záujmy skupiny na Úrade vlády Rakúskej republiky. Útvar, zodpovedný za realizáciu politiky štátu voči menšinám a národnostným skupinám, je situovaný na Úrade vlády Rakúskej republiky. Koordinuje činnosť so štátnou organizáciou, Centrom národnostných skupín vo Viedni.

>> Adresár krajanských spolkov v Rakúsku

hore

Rumunsko

Slovenské enklávy na území Rumunska boli vytvorené príchodom kolonistov v druhej polovici 18. a v prevažnej miere v prvej polovici 19. storočia. Slovenské osídlenie vzniklo z časti sekundárnou až terciálnou kolonizáciou z územia južného Maďarska (západné Rumunsko – Aradská župa a Banát) a neskôr priamo zo Slovenska (Sedmohradsko). Motívy migrácie mali prevažne ekonomický a sociálny charakter, ale prichádzali i odborníci – sklári, baníci. Na prelome 19. a 20. storočia sa časť Slovákov presťahovala do Bulharska, v medzivojnovom období smeroval migračný pohyb do zámoria, predovšetkým do Argentíny a odliv 21 tisíc Slovákov nastal v rokoch 1946 – 1948 repatriáciou do Československa. Kolonisti vytvorili 4 slovenské ostrovy: v aradsko-banátskej, bihorsko-salajskej, v satmársko-marmarošskej oblasti a v Bukovine. Slovenské komunity žili izolovane a aj v dôsledku absencie škôl, asimilačných tlakov, zlých sociálno-ekonomických podmienok a vnútornej migrácie sa podnes zachovali len dve svojrázne slovenské enklávy: aradsko-banátska a bihorsko-salajská. Významnú úlohu pre zachovanie etnika zohrávali rímskokatolícke slovenské farnosti v Bihore a Salaji a evanjelické cirkevné zbory v aradskej a banátskej oblasti, kde od počiatku organizovali popri národnokultúrnej a spolkovej práci aj slovenské školstvo. K jeho rozvoju v Sedmohradsku, Bihorskej a Salajskej župe prišlo až v medzivojnovom období. Duchovným a národným centrom je od medzivojnového obdobia mesto Nadlak, ktorý je kolískou slovenskej spisby v Rumunsku. Tu začali pôsobiť spolky, vychádzať slovenské časopisy a v roku 1945 bolo založené aj prvé slovenské gymnázium. Podľa sčítania ľudu v roku 2002 sa k slovenskej národnosti hlásilo 17.199 osôb, čo je oproti roku 1992 pokles o 16,8%. Pokles je zapríčinený celkovým malým prírastkom obyvateľstva, migráciou do zahraničia v dôsledku nedostatku pracovných príležitostí najmä na vidieku a stúpajúcim trendom asimilácie. Celkom tvoria Slováci 0,1% obyvateľstva. Župy Arad, Bihor, Salaj, Timiš. Mestá a obce: Nadlak, Arad, Temešvár, Rešica, Butín, Vuková, Oradea, Nová Huta (Sinteu), Stará Huta (Huta Voivozi), Alešd (Alesd), Bodonoš (Budoi), Siplak(Suplacul de Barcau), Gemelčička (Faget).

Osídlenie je prevažne vidieckeho charakteru. Hornatá planina Sedmohradského rudohoria (župa Bihor, Salaj a Satu Mare) je charakteristická celkovou hospodárskou zaostalosťou, absentujúcou infraštruktúrou (elektrina, cesty), extenzívnym poľnohospodárstvom a zánikom tradičných pracovných príležitostí (baníctvo, sklárstvo, ropné rafinérie). Slováci žijú aj na samotách, ktoré sú v zime nedostupné. Obyvateľstvo je sociálne slabé, nízka je vzdelanostná úroveň a vysoký je stupeň migrácie. Rovinatá aradsko-banátska oblasť je prevažne agrárna, s niekoľkými sídlami mestského typu. Malovýroba i poľnohospodárstvo stagnujú, miera nezamestnanosti je vysoká. Tu je sústredená mimoriadne aktívna slovenská inteligencia. Podmienky na jej prácu v oblasti kultúry i vzdelávania, ako i podmienky pedagógov, žiakov a študentov slovenských škôl nezodpovedajú dosahovaným výsledkom a miestami sú nedôstojné. Miestne samosprávy, v ktorých je pomerne silné zastúpenie slovenských poslancov, sú finančne poddimenzované a bez pomoci zo zahraničia nedokážu vytvoriť dostatok pracovných príležitostí, zastaviť prudký pokles životnej úrovne, narastajúcu emigráciu a tým i oslabenie slovenskej komunity.

Záujmy slovenskej menšiny v Rumunsku zastupuje ústredná organizácia Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku (DZSČR). Jeho poslaním je vyjadrovať, zachovávať a rozvíjať národnú, kultúrnu, jazykovú a náboženskú svojbytnosť Slovákov a Čechov v Rumunsku. Vznikol v roku 1990. Jeho organizačnými jednotkami sú miestne organizácie, začlenené do 4 autonómnych oblastí (bihorská, aradská, banátska a česká juhobanátska). DZSČR je zastúpené v Dolnej komore rumunského parlamentu 1 poslancom a takmer dvoma desiatkami poslancov v miestnej samospráve. Má zastúpenie aj v Rade pre národnostné menšiny pri vláde Rumunska. K jeho hlavným aktivitám patrí organizovanie kultúrnych podujatí, vydavateľská činnosť a investičná činnosť. Najstarším slovenským spolkom je Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Kraska (KVSIK), ktorý vznikol na báze rovnomenného literárneho krúžku (založený v roku 1976). Združuje slovenských spisovateľov, historikov, etnografov a profesionálnych kultúrnych pracovníkov a rumunských slovakistov. Venuje sa vedeckému výskumu, literárnej tvorbe, výtvarnému a interpretačnému umeniu a rozvoju slovensko-rumunských kultúrnych stykov. Organizuje vedecké a odborné podujatia. Vo vlastnom vydavateľstve vydáva časopisy a publikácií. V ostatnom desaťročí sa zvýraznili aktivity zamerané na výskum, uchovanie a zhodnotenie kultúrneho dedičstva. Knižne vyšli zbierky slovenských ľudových piesní a zhotovili sa ich nahrávky. Bolo pripravených a sprístupnených viacero etnografických výstav, knižne vyšli demografické, dialektologické, etnografické i historické štúdie, bibliografie i práce významných historických osobností slovenskej komunity. Osobitnou a výraznou súčasťou kultúry je slovenská pôvodná literatúra, ktorá je zastúpená 14 aktívnymi autormi. Výrazné zastúpenie má aj prekladateľská činnosť. DZSČR prevádzkuje slovenské etnografické múzeum v Nadlaku a postupne buduje aj Slovenské kultúrne a informačné stredisko. Ochotnícka činnosť sa sústreďuje na oblasť folklóru a divadelníctva. V súčasnosti je aktívnych 5 folklórnych a 3 divadelné súbory a 5 orchestrov. Popri celoštátnych a regionálnych podujatiach miestne organizácie rozvíjajú bohatú tradíciu miestnych festivalov, súťaží a predstavení. Najvýznamnejšou zložkou uchovania a rozvoja menšiny sú školy s vyučovacím jazykom slovenským – materské školy (10), prvý stupeň základných škôl (17), druhý stupeň (4) a 2 lýceá (Lýceum Jozefa Gregora Tajovského v Nadlaku a Lýceum Jozefa Kozáčka v Bodonoši). Okrem rumunčiny, dejepisu a zemepisu Rumunska 116 učiteľov vyučuje všetky predmety v slovenčine. Za ostatné desaťročie je zaznamenaný pokles počtu škôl i žiakov, porovnateľný s poklesom počtu Slovákov. Nadlacké lýceum zároveň pripravuje pedagógov pre materské školy a prvý stupeň základných škôl. Katedra slovenského jazyka a literatúry pôsobí na bukureštskej univerzite v rámci fakulty cudzích jazykov a Európskej univerzite v Kluži. Na niekoľkých základných rumunských školách sa vyučuje slovenčina ako cudzí jazyk a mnohí žiaci slovenského pôvodu, najmä z malých osád a lazov, navštevujú rumunské školy bez možnosti výučby materinského jazyka. Na slovenských školách je vyučovanie slovenčiny v rovnocennom postavení s rumunčinou. Slovenské školy v Rumunsku kladú veľký dôraz na výučbu spisovnej slovenčiny. V lokalitách obývaných Slovákmi je stredoslovenské (aradsko-banátska oblasť) a zmiešané nárečie (bihorsko-salajská oblasť) stále jazykom komunikácie. Stupeň zachovania slovenského jazyka je pomerne vysoký. V Rumunsku v súčasnosti vychádzajú 3 slovenské periodiká, mesačník Naše snahy, a kultúrny štvrťročník Rovnobežné zrkadlá. Spoluvydavateľmi kvartálnika Dolnozemský Slovák, ktorého vydávanie bolo obnovené v roku 1995, sú aj organizácie Slovákov v Srbsku a Maďarsku. V rámci KVSIK bolo v roku 1994 zriadené Vydavateľstvo Ivan Krasko, ktoré vydalo vyše 150 titulov slovenských autorov z Rumunska, Slovenska, Srbska i Maďarska, ako aj ich preklady do rumunčiny a preklady rumunských autorov do slovenčiny. Vydáva aj učebné pomôcky pre slovenské školy. Financovanie slovenského tlačeného slova zabezpečujú organizácie zo štátneho rozpočtu Rumunska, z vlastných zdrojov a a malou mierou z dotácií zo Slovenskej republiky. Elektronické slovenské masmédiá sú zastúpené hodinovým týždenným vysielaním temešvárskeho rozhlasu a polhodinovým vysielaním zo štúdia v Rešici. V rámci národnostnej relácie Spolunažívanie občasne zaraďuje bukureštská televízia programy v slovenskom jazyku. Systém miestnych káblových TV nejestvuje.

Cirkevné, rímskokatolícke i evanjelické slovenské zbory boli od príchodu Slovákov do Rumunska dôležitou zložkou uchovávania materinského jazyka i národného povedomia. Krajania v bihorsko-salajskej oblasti sú prevažne katolíckeho a v aradsko-banátskej evanjelického vierovyznania. Vďaka umožneniu štúdia na bohosloveckých fakultách na Slovensku narástol počet slovenských rímskokatolíckych kňazov (9), ktorí vykonávajú bohoslužby v slovenskom jazyku v župách Bihor, Salaj a Arad. Nie sú však zabezpečené vo všetkých slovenskými katolíkmi obývaných lokalitách. V Nadlaku sídli Slovenský evanjelický seniorát. Traja slovenskí kňazi pôsobia v Nadlaku, Butíne a Vukove. Pri Nadlackom cirkevnom zbore pôsobí Evanjelická diakonia s jedálňou a starobincom a Združenie evanjelickej mládeže.

Slováci v Rumunsku majú status národnostnej menšiny. Jej práva a postavenie zakotvuje Ústava Rumunskej republiky, volebný zákon, zákon o štátnom rozpočte, o miestnej verejnej správe, školský zákon, zákon o súdnictve, zákon o akejkoľvek diskriminácii a iné. Národnostný zákon je v schvalovacom procese. Ústava zaručuje právo zastúpenia národnostnej menšiny v dolnej komore parlamentu. Organizácie národnostnej menšiny majú právo kandidovať do parlamentu i do obecnej samosprávy ako registrované politické strany. DZSČR má 1 zástupcu v parlamente a v miestnych volených zboroch má do 20 poslancov. Má zastúpenie aj v Rade vlády pre národnostné menšiny, ktorá bola zriadená v roku 1993. Ústava a školský zákon garantujú právo učiť sa materinský jazyk a právo výučby v tomto jazyku, bez ohľadu na národnosť majú občania právo využívať všetky stupne a formy výučby a možnosť zorganizovať vyučovanie v materinskom jazyku v každej obci. Zasadnutia miestnych rád sa môžu konať v materinskom jazyku v prípade, ak tretina poslancov patrí k národnostnej menšine. 20 % kvórum je stanovené pre verejné oznamy v jednotlivých lokalitách, pre podania a odvolania na miestne úrady, ktoré majú povinnosť zamestnať zodpovedajúci počet úradníkov ovládajúcich menšinový jazyk. Túto možnosť a povinnosť majú aj policajné zbory v uvedených lokalitách. Uzákonená je možnosť súdneho konania v materinskom jazyku, prípadne povinnosť zabezpečenia tlmočníka. V prípade zastúpenia menšinovej organizácie v zákonodarnom zbore získava národnostná komunita príspevok zo štátneho rozpočtu.

>> Adresár krajanských spolkov v Rumunsku

hore

Slovinsko

Slovenská komunita je málopočetná, tvoria ju zväčša Slovenky vydaté za občanov tejto krajiny a je rozptýlená po celom území. Nepôsobí tu žiadna krajanská organizácia a kontakty medzi Slovákmi žijúcimi v Slovinsku udržuje Spolok slovinsko – slovenského priateľstva „Knieža Pribina“( založený v roku 1999). V rámci voľného trhu práce v Európskej únii a v závislosti od aktuálnej intenzity hospodárskych vzťahov, prichádzajú do Slovinska pracovať aj slovenskí občania. (www.foreign.gov.sk)

hore

Srbsko

Slovenská menšina v Republike Srbsko predstavuje teritoriálne najkompaktnejšie spoločenstvo Slovákov žijúcich mimo územia Slovenska. Na územie Vojvodiny, kde v prevažnej miere Slováci žijú, prichádzali od polovice 18. storočia, hlavne z Novohradu, Hontu, Liptovskej, Oravskej, Turčianskej, Zvolenskej stolice. Zo Slovenska prichádzali aj kňazi a neskôr učitelia, čím sa položili základy tvorby vyspelej, relatívne autonómnej kultúrnej a vzdelávacej nadstavby. Časť Slovákov sa v 19. stor. vysťahovala do Bulharska, po prvej a druhej svetovej vojne mnohí odišli naspäť na Slovensko a v r. 1960 približne 6 000 Slovákov z Vojvodiny sa vysťahovalo do Austrálie. Pracovitosť a vyspelé poľnohospodárstvo zabezpečovalo v priebehu desaťročí stabilný hospodársky rast a vďaka vyspelej sociálnej organizovanosti aj všestranný rozvoj slovenskej komunity. Štatistické ukazovatele potvrdzujú, že na území Srbska žije 59 021 Slovákov (štatistika z r. 2002), pričom výsledky sčítania ľudu od r. 1971, keď bolo vo Vojvodine 76 733 Slovákov poukazujú na postupný pokles populácie. Relatívne veľký úbytok slovenského obyvateľstva zaznamenaný od predposledného sčítania v r. 1991 (67 234 Slovákov) môže byť determinovaný aj tragickými vojnovými udalosťami súvisiacimi s rozpadom pôvodnej Juhoslávie a následne zlou ekonomickou situáciou, čo spôsobilo odchod ľudí z krajiny. Oblasť, v ktorej slovenská komunita žije, predstavuje rozľahlý územný celok, teritoriálnu enklávu s početnými obcami a mestečkami v autonómnej krajine Vojvodina, kde sa až v 12 okresoch používa slovenský jazyk rovnocenne s úradným, srbským jazykom. V troch regiónoch provincie – Báčke, Banáte, a Srieme je celkove 22 obcí a miest, ktoré sú buď slovenské, alebo v nich prevláda slovenské obyvateľstvo. Menšia časť Slovákov žije v Belehrade a jeho okolí. Keďže kolonizácia územia obývaného Slovákmi bola účelovo riadená potrebami rekultivácie a obrábania pôdy, dodnes sú sociálne a ekonomické podmienky určované poľnohospodárskym spôsobom života, to znamená agrárnym sektorom, ktorý patrí v rámci štátu k najvyspelejším. V kombinácii s priemyselným sektorom v regióne majú Slováci ekonomické podmienky života na relatívne dobrej úrovni. Slovenské spoločenstvo disponuje vyspelou inteligenciou všetkých kvalifikačných kategórií, z ktorých mnohí zaujímajú významné posty v podnikateľskej sfére, vo vede a školstve, v regionálnej a štátnej správe. Sociálnu svojbytnosť a vyspelosť z hľadiska nadstavby, charakterizuje existencia a činnosť vlastných obecných a mestských samospráv, systém slovenských škôl /materských, základných, ale aj stredných/. Ďalej existencia slovenských redakcií štátneho rozhlasového a televízneho vysielania, ale aj početných miestnych staníc. Priaznivé sociálne podmienky podmieňujú existenciu a činnosť vlastných divadiel, knižníc, kultúrnych a umeleckých spolkov, početné folklórne a hudobné súbory, ale aj odborné profesijné združenia.

Kultúrne dedičstvo a kultúrny život Slovákov vykazuje vysoký stupeň autonómie v mnohonárodnom a multikultúrnom prostredí Vojvodiny. Kompaktne osídlené územie, vlastné miestne a obecné zastupiteľstvá, tradícia činnosti kultúrnych spolkov a tým aj dobré podmienky používania slovenského jazyka zabezpečovali generačný prenos pôvodných kultúrnych hodnôt, obyčajov, zvykov, folklóru, ale aj ich špecifický rozvoj a obohacovanie v nových podmienkach. Počas 250 rokov sa tak sformovala najrozsiahlejšia slovenská subkultúra s vysokým stupňom originality mimo územia Slovenska. Ľudovoumelecké, folklórne a hudobné aktivity sú prirodzene najcharakteristickejšími prvkami a nositeľmi kultúrneho života Slovákov. Existuje veľké množstvo folklórnych a speváckych súborov, ľudových orchestrov a dychových hudieb, ktoré prezentujú bohatú tvorbu a kultúrne dedičstvo vojvodinských Slovákov. Organickou súčasťou slovenskej kultúry v Srbsku je aj literárna tvorba, ktorá predstavuje samostatný, originálny umelecko-duchovný potenciál s históriou siahajúcou do konca 18. storočia. Diela vojvodinských umelcov, ich poézia a próza boli vydávané nie len v domovskej krajine, ale aj na Slovensku. Vysokú úroveň literatúry dokumentuje aj existencia vlastného literárnovedného výskumu, ktorý má v súčasnom období svoje centrum na Katedre slovakistiky Filozofickej fakulty univerzity v Novom sade. Reprezentatívnou organizáciou je Spolok vojvodinských slovakistov, ktorý sa zaoberá výskumom dejín, jazykovedou, folkloristikou, kulturológiou, etnografiou. Výsledky prác sú obsiahnuté v početných publikáciách, vedeckých zborníkoch a seminároch. Vysokú úroveň dokumentuje aj existencia špecializovaného mesačníka pre literatúru a kultúru Nový život vydávaný v Báčskom Petrovci. Charakteristickým ukazovateľom kultúry slovenského spoločenstva je ochotnícke divadlo, ktoré začalo písať svoju tradíciu v r.1866. Dnešná divadelná kultúra disponuje 5 divadlami v slovenských mestách, z ktorých divadlo v B. Petrovci je profesionálne. V ďalších väčších obciach je 17 divadelných súborov. Vďaka svetovo ojedinelému insitnému maliarstvu v Kovačici je výtvarný život osobitnou kapitolou slovenskej kultúry. Množstvom umelcov, kvalitou a originalitou tvorby je Kovačica považovaná za jedno z centier svetového výtvarného insitného umenia uznávaného na všetkých kontinentoch. V meste sa nachádza galéria BABKA, Galéria insitného umenia a Národopisná galéria. V Báčskom Petrovci je Galéria Zuzky Medveďovej. Okrem toho v súčasnosti žije a tvorí v prostredí vojvodinských Slovákov 30 profesionálnych akademických maliarov, z ktorých mnohí vyštudovali na Slovensku. Existencia vlastného systému knižníc potvrdzuje vysokú úroveň kultúry. Dôkazom toho je aj existencia Ústrednej slovenskej knižnice Štefana Homolu v Báčskom Petrovci založená v r.1845, ktorá spravuje okrem iného 44 000 kníh, knižnice sú aj v ďalších mestách a obciach. Slovenské a bilingválne slovensko-srbské školy disponujú tiež vlastnými špecializovanými príručnými knižnicami. Inštitucionálne je kultúra Slovákov zabezpečovaná aj samosprávami slovenských obcí a miest s množstvom obecných a regionálnych kultúrnych ustanovizní a obecnou podporou existujúcich kultúrno-umeleckých spolkov a záujmových združení. Samospráva je významným subjektom kultúry slovenskej komunity. V každej obci a meste je kultúrny dom, alebo slovenský kultúrno-umelecký spolok /SKUS/, ktoré orientujú svoje činnosti hlavne v ľudovoumeleckej oblasti. Kultúrnou organizáciou s veľkou prestížou je Matica slovenská v Juhoslávii, ktorá bola založená v r.1932. Napriek vynúteným prestávkam bola v r. 1990 obnovená ako nestranícka a nekonfesionálna organizácia s celoštátnou pôsobnosťou. Matica Slovenská v Juhoslávii so sídlom v Báčskom Petrovci má 31 miestnych odborov, 12 odborných komisií, ktorých činnosť obsahuje všetky sféry kultúry, pričom sa angažuje aj v oblasti vzdelávania, voľnočasových a športových činností, vydavateľských, publikačných aktivít a organizácií významných podujatí. Hneď po príchode prvých slovenských kolonistov boli hlavne zásluhou evanjelickej cirkvi zakladané a prevádzkované školy v slovenskom jazyku. Dnes slovenské spoločenstvo má vlastný systém slovenského národnostného školstva na všetkých úrovniach vzdelávania. Sedem materských škôl je výlučne slovenských a sedem zmiešaných so srbským jazykom. Na 10 základných školách sa výučba realizuje výlučne v slovenskom jazyku a až na 40 základných školách sa učí slovenský jazyk fakultatívne, ako voliteľný predmet. Zo stredných škôl poskytuje vzdelanie v slovenskom jazyku Slovenské gymnázium v Báčskom Petrovci (založené v r. 1919). S fakultatívnym vyučovaním slovenčiny je gymnázium v Kovačici, Starej Pazovej a Bačskej Palanke. Okrem toho je slovenčina fakultatívnym predmetom na 4 stredných odborných školách (ekonomické a technické) v Starej Pazovej a Báčskej Palanke. Vysokoškolské vzdelanie v odbore slovenský jazyk a literatúra poskytuje Katedra slovakistiky na Filozofickej fakulte univerzity v Novom Sade. V Báčskom Petrovci pôsobí detašované pracovisko Pedagogickej fakulty v Sombore, ktoré pripravuje slovenských pedagógov pre základné školy. Asociácia slovenských pedagógov je odborná organizácia pedagógov všetkých stupňov škôl, zaoberajúca sa aktuálnymi problémami slovenského školstva, výchovno-vzdelávacím procesom Slovákov vo Vojvodine, ale aj ďalším vzdelávaním pedagógov a zvyšovaním ich odbornej kvalifikácie. Asociácia úzko spolupracuje aj s organizáciami a vysokými školami na Slovensku. Existencia vzdelaných, odborných kádrov umožňuje prevádzkovať vlastné rozhlasové a televízne vysielanie. Slovenská redakcia ústredného štátneho rozhlasu, založená v r. 1949 v Novom Sade, má vyše 30 redaktorov, pričom vysiela viac ako sedem hodín programu denne. Vysokú úroveň dokumentuje skutočnosť, že v rámci tohto útvaru existuje aj samostatná slovenská redakcia dramatických programov. Vysielanie v slovenskej reči zabezpečujú aj okresné a regionálne rozhlasové vysielania v Báčskom Petrovci, Kovačici, Starej Pazove, Báči a Šíde. V štátnej televízii v Novom Sade je od r. 1975 samostatná slovenská redakcia, ktorá vysiela v slovenskom jazyku hlavné spravodajstvo 140 minút a mozaikové relácie 90 minút týždenne. Okrem toho je týždenne vysielaná jedna publicisticko-kultúrna relácia a raz za mesiac zábavná relácia. V Báčskom Petrovci vysiela aj okresná slovenská Televízia Petrovec. Hlavným článkom edičnej a vydavateľskej činnosti je slovenská tlačiareň Kultúra a. s. založená v r.1919 s vlastným vydavateľstvom, v ktorého rámci okrem kníh, časopisov a novín vyšli v knižné tituly v niekoľkých edíciách. Významnú úlohu zohrávajú aj vydavateľstvá Obzor v B.Petrovci, ďalej Tvorba a Hlas ľudu v Novom Sade a Ústav pre vydávanie učebníc v Novom Sade. Knihy v slovenskom jazyku a niektoré príležitostné periodiká sú vydávané aj rôznymi spolkami (kultúrnymi, pedagogickými), obecnými zastupiteľstvami a cirkevnými zbormi. Tlačiareň Kultúra v B. Petrovci vydáva časopisy Nový život (mesačník pre literatúru a kultúru), Rovina (mesačník, magazín), Zornička (dvojmesačník, s prílohou Mravec pre najmenších). Vydavateľstvo Hlas ľudu politický týždenník Hlas ľudu (s prílohou pre vedu, kultúru a umenie) a mládežnícky časopis Vzlet (mesačník). Ďalšie periodiká sú Dolnozemský Slovák (vydávaný v Rumunsku za spoluúčasti Spolku vojvodinských Slovákov v B. Petrovci), ďalej periodikum Klasy (literárna družina Kovačica), Liber (občasník knižnice v Petrovci); Otvorené dvere (štvrťročník Kresťanského evanjelizačného strediska); Padinské zvony (občasník Slovenského evanjelického zboru Padina), Evanjelický hlásnik a Ročenka.

Okrem Slovákov v Selenči, ktorí sú katolíckeho vierovyznania, sa takmer všetci príslušníci slovenskej národnostnej menšiny hlásia k Slovenskej evanjelickej cirkvi a. v., na ktorej čele je biskup Samuel Vrbovský. Ostatní Slováci katolíckeho vierovyznania sa v priebehu 250 rokov asimilovali s vojvodinskými Maďarmi. Evanjelická cirkev bola počas celého vývoja slovenskej kolonizácie a osídlenia jedným z rozhodujúcich faktorov uchovania a rozvoja slovenského národného života. Slovenská evanjelická cirkev vydáva Evanjelicky hlásnik (mesačník), Ročenku, Otvorené dvere a Padinské zvony, ale aj množstvo titulov neperiodickej tlače.

Ústava Republiky Srbsko a Čierna Hora zaručuje práva národnostným menšinám, čo sa odráža aj v ďalších právnych normách. Zákon o základnej škole, Zákon o strednej škole a Zákon o osnovách systému vzdelávania a výchovy umožňuje národnostným menšinám s ohľadom na ich špecifiká realizovať výchovno-vzdelávací proces v materinskom jazyku, pričom slovenský jazyk je uznaným vyučovacím jazykom na všetkých stupňoch škôl, vrátane materských. Zákon o úradnom používaní jazyka národnostných menšín zabezpečuje, že v 12 okresoch autonómnej provincie Vojvodina je slovenčina popri srbskom jazyku úradným jazykom. V roku 2002 bol prijatý Zákon o ochrane práv a slobôd národnostných menšín (Úradný vestník SRJ č. 11/2002). Podľa čl. 19. ods. 4 tohto zákona bola založená 4. apríla 2003 Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny. V súlade so zákonom ide o reprezentatívnu organizáciu zvolenú zástupcami spolkov a záujmových združení Slovákov. Národnostná rada je zákonom považovaná za reprezentatívneho zástupcu slovenského spoločenstva vo vzťahu k najvyšším orgánom štátnej správy a regionálnej samosprávy.

>> Adresár krajanských spolkov v Srbsku

hore

Španielsko

V Španielsku žije okolo 1500 slovenských krajanov bez významnejšieho politického vplyvu. Žijú na celom území Španielska, takže nedochádza k ich väčšiemu sústredeniu a vytváraniu spolkov. V r. 1992 bol založený v Madride Klub Čechov a Slovákov, ktorý aj v súčasnosti vyvíja činnosť. Od 24.2.2010 existuje v Katalánsku „Spolok slovenský dom – Koliba“. (www.foreign.gov.sk)

>> Adresár krajanských spolkov v Španielsku

hore

Švajčiarsko

Slováci prichádzali do Švajčiarskej konfederácie počas 2. svetovej vojny sporadicky, hlavne s cieľom štúdia. Založili Spolok slovenských akademikov, ktorý vydával periodikum Rozhľad (zanikol v r.1952). Po r. 1948 prišla menšia skupina emigrantov. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 emigrovala do Švajčiarska väčšina dnes žijúcich Slovákov. Švajčiarsko bolo v tom čase čiastočne aj tranzitnou krajinou utečencov zo Slovenska do tretích krajín. Slováci nie sú vo Švajčiarsku pri sčítaní ľudu osobitne uvádzaní. Ich počet je krajanskou komunitou odhadovaný na 3 000. Slováci žijú hlavne vo väčších mestách: Aarau, Bern, Zürich, Winterthur, Sankt Gallen, Fribourg, Luzern, Olten, Bazilej, Montreux, Ženeva. Životná úroveň našich krajanov je zo sociálneho a ekonomického hľadiska porovnateľná s majoritným domácim obyvateľstvom. Prevládajú medzi nimi vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorí našli veľmi dobré uplatnenie v rámci svojej kvalifikácie.

Vysoký vzdelanostný štandard a tomu zodpovedajúca sociálna úroveň podmienila aj rozvoj krajanskej komunity. Združenie priateľov Slovenska vo Švajčiarsku, ktoré sa postupom času pretransformovalo na Združenie Slovákov vo Švajčiarsku, organizuje vedecké semináre v spolupráci so Slovenským ústavom v Ríme, kultúrno-umelecké a spoločenské podujatia a vyvíja aj charitatívnu činnosť. Mládežnícke oddelenie združenia organizuje jazykové kurzy pre deti, kultúrne podujatia, hudobné a recitačné súťaže. Prepojenosť so združením mal aj folklórny súbor Kolečko z Zürichu. Slováci, orientovaní na tradície československého štátu, sú organizovaní v Zväze československých spolkov vo Švajčiarsku, kde od 90. rokov ako záujmová sekcia pôsobí Slovenský klub. V r. 1971 začalo svoju činnosť Ústredie slovenských katolíckych intelektuálov, ktoré predtým pôsobilo v Taliansku. Predmetom činnosti je duchovná solidarita a presadzovanie kresťanských hodnôt. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky bolo ústredie presunuté na Slovensko. Následne bolo vo Švajčiarsku založené Zahraničné ústredie slovenských katolíckych intelektuálov. Slováci žijúci v Berne a okolí založili v 70. rokoch Slovensko – švajčiarsky kultúrny klub. V Zürichu vyvíjala činnosť Európska pobočka Zahraničnej Matice Slovenskej a v Lausanne Spoločnosť pre slovenskú kultúru Liber, ktorá sa orientovala na vydávanie odborných, hlavne historických monografií, zborník. Slovenský kultúrny život vo Švajčiarsku je realizovaný v rámci spolkov, ktoré vyvíjajú svoju činnosť. Aktivity a podujatia majú väčšinou spoločensko-kultúrny charakter a sú organizované pri príležitostiach rôznych výročí, sviatkov a udalostí týkajúcich sa súčasnosti a histórie Slovenska. Napriek vydavateľskej tradícii vychádza v súčasnom období vo Švajčiarsku už len občasník Slovenské zvesti, ktorý vydáva Združenie Slovákov vo Švajčiarsku.

Prevažná časť Slovákov je katolíckeho vierovyznania. Duchovné činnosti zabezpečujú tri katolícke misie v mestách Zűrich (biskupstvo Chur), v Bazilej (biskupstvo Bazilej) a v Soral/GE (biskupstvo Lausanne-Ženeva-Fribourg). Väčšina Slovákov žijúcich vo Švajčiarsku nadobudla občianstvo. Zákony o emigrantoch umožňujú poskytovať ich organizáciám a záujmovým združeniam účelovú finančnú podporu. Taktiež príslušné biskupstvá v jednotlivých kantonoch finančne podporujú činnosti slovenských katolíckych misií.

>> Adresár krajanských spolkov vo Švajčiarsku

hore

Švédsko

Švédsko v minulosti nebolo cieľom masového vysťahovalectva. Niekoľko desiatok Slovákov sa usadilo v krajine po 2. svetovej vojne a niekoľko stoviek po auguste 1968. Ich organizovanosť bola malá, spolky nemali dlhé trvanie. Slováci sa združovali predovšetkým na báze československých spoločností. Časť slovenskej komunity bola a ostala dodnes, organizovaná vo Švédsko-Česko-Slovenskom spolku, ktorý bol založený v 50. rokoch. Významnejšie duchovné a kultúrne poslanie vykonávala v 70. a 80. rokoch Katolícka misia pre Slovákov a Čechov, ktorá sídlila v Štokholme. Svoju misijnú činnosť vykonávala aj v iných, Slovákmi obývaných lokalitách a vydávala časopis Krajanský pozdrav, ktorý v súčasnosti vydáva Slovenská katolícka misia v Mníchove. Misia v Štokholme zanikla. Oficiálne údaje o národnostnom zložení vo Švédsku nie sú zverejňované. Podľa neoficiálnych odhadov žije vo Švédsku do 5000 Slovákov a ich potomkov. Slováci žijú prevažne vo veľkých mestách Štokholm, Göteborg, Västeras, Växjö, Lund, Upsala, Nörrkoping. Prevažnú väčšinu členov komunity tvoria vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorí si na Slovensku získané diplomy doplnili ďalším vzdelávaním vo Švédsku. Prevažuje technická inteligencia, ktorá v krajine našla dobré uplatnenie. Menšia časť má stredoškolské vzdelanie a veľmi malá pracuje v remeselníckych a robotníckych povolaniach. Vysoká vzdelanostná úroveň je charakteristická aj pre najnovšiu vlnu migrantov, ktorú tvoria vedci, pedagógovia, študenti a špičkoví odborníci rôznych profesií.

Cieľom Švédsko-Česko-Slovenského spolku je šírenie českej a slovenskej kultúry vo Švédsku, šírenie informácií a sprostredkovanie kontaktov medzi príbuzenskými krajinami a domovskou krajinou a organizovanie kultúrno-spoločenských aktivít pre krajanov. Rokovacím jazykom spolku je švédčina, ktorá dominuje aj v spolkovom štvrťročníku Bulletinen. V roku 1992 bol založený Švédsko-slovenský spolok. Spočiatku v jeho aktivitách prevládala humanitárna pomoc Slovensku, zameraná najmä do oblasti zdravotníctva a organizovanie zbierok na pomoc povodňami postihnutých obcí, detským domovom, stavbe Slovenského národného divadla, ale i pre Slovákov z Vojvodiny (Srbsko a Čierna Hora). Spolok svojimi kultúrnymi aktivitami prispieva na prehĺbenie spolupráce oboch krajín. Vo Švédsku predstavuje osobnosti slovenského kultúrneho života, organizuje stretnutia so spisovateľmi a prekladateľmi, vystúpenia folklórnych súborov. Spolok má vlastnú internetovú stránku, vydáva štvrťročník Svensk Slovak Info. Články sú prevažne v slovenčine, informujú o zaujímavostiach zo Slovenska i spolkových aktivitách. Spolok organizuje jazykové kurzy a hľadá nové formy činnosti pre podchytenie a aktívne zapojenie najnovšej vlny migrantov do spolkového života. Na švédsko – slovenskú kultúrnu spoluprácu sa orientuje Spoločnosť priateľov Milana Rúfusa. Združuje profesionálnych a amatérskych hercov, režisérov, básnikov a recitátorov oboch národností a svojími dvojjazyčnými pásmami prezentuje slovenskú poéziu predovšetkým v Štokholme. Spoločnosť má vlastnú internetovú stránku. Slováci vo Švédsku po získaní trvalého pobytu nadobúdajú štátne občianstvo. Nemajú status národnostnej menšiny.

>> Adresár krajanských spolkov vo Švédsku

hore

Taliansko

Od začiatku 20. storočia to bol Rím a Vatikán, hlavné centrum katolíckej cirkvi, kam smerovali slovenskí saleziáni, jezuiti, rehoľníci a iní. V roku 1963 pri príležitosti 1100. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda k starým Slovákom skupina slovenských kňazov založila v Ríme Slovenský ústav a Ústav sv. Cyrila a Metoda, ktorý v roku 1998 pápež Ján Pavol II. povýšil na Pápežský slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda a zriadil v ňom Pápežské slovenské kolégium sv. Cyrila a Metoda pre postgraduálne vzdelávanie slovenských katolíckych kňazov. V rokoch 1963-1992 pôsobilo pri ňom Slovenské gymnázium Antona Bernoláka, ktoré založili a viedli saleziáni a na ktorom každoročne študovalo asi 30 slovenských študentov zo zahraničia. Slovenskí saleziáni sv. Jána Bosca ešte v 50. rokoch vytvorili aj ďalšie stredisko v Taliansku – na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne. V tradícii štúdia na talianskych univerzitách pokračovali viacerí slovenskí študenti aj z radov emigrácie po auguste 1968, ktorí vytvorili ďalšie centrum slovenskej komunity v Taliansku – na pôde Štátnej univerzity v Padove. V Ústave slovanského jazykospytu Literárno-filozofickej fakulty tejto univerzity už od roku 1947 pracoval lektorát slovenského jazyka, z ktorého vznikla samostatná Katedra slovenského jazyka a literatúry. Po roku 1989 sa mnohí slovenskí kňazi, rehoľníci i rehoľníčky vrátili na Slovensko. Saleziáni prišli do Šaštína, kam presídlili aj Slovenské gymnázium Antona Bernoláka.

V roku 1993 vláda SR podporila zriadenie Slovenského historického ústavu v Ríme, ktorý však v súčasnosti nevyvíja aktívnu činnosť. V roku 1999 zanikol časopis Slovenské hlasy z Ríma. Celkový stav slovenskej komunity v Taliansku sa od 70. rokoch postupne zvyšoval aj v dôsledku rastúceho počtu Sloveniek vydatých za Talianov. Oficiálne štatistiky nesledujú obyvateľov slovenskej národnosti. Počet Slovákov trvalo alebo prechodne žijúcich v Taliansku sa odhaduje asi na 4 tisíc. Slováci sa sústreďujú vo veľkých mestách Ríme, Miláne, Turíne, jednotlivci žijú aj vo Florencii, Padove, Aoste, Messine, Pise a inde. Slováci žijúci v Taliansku majú pomerne vysokú vzdelanostnú úroveň, a to aj vzhľadom na prevahu vzdelanej cirkevnej komunity. Stredoškolské a vysokoškolské vzdelanie má aj prevažná väčšina Sloveniek vydatých a žijúcich v Taliansku. Slováci sa dokázali uplatniť odborne i jazykovo, a tak ich štandard je rovnaký alebo takmer rovnaký ako u talianskeho obyvateľstva. Jediným spolkom je Združenie krajanov a priateľov Slovenska v Miláne založené v roku 1994. Hlavnou náplňou jeho činnosti je organizovanie kultúrno-spoločenských akcií s cieľom zachovávať slovenské národné povedomie, kultúrne i náboženské tradície, udržiavať slovenský jazyk i kultúru a prezentovať Slovensko v Taliansku. Slovenské národnostné školy v Taliansku nie sú. Členovia spolku s pedagogickým vzdelaním realizujú individuálne kurzy slovenčiny pre talianskych expertov, študentov alebo obchodných partnerov, ktorí nadviazali alebo nadväzujú kontakty so Slovenskom. V Taliansku je jediný lektorát slovenského jazyka a literatúry na univerzite v Neapole. Spolok vydával informačné periodikum Slovenské ozveny. Od roku 2002 je vydávanie pozastavené kvôli nedostatku financií. Pravidelné Slovenské vysielanie Vatikánskeho rozhlasu existuje od roku 1947. Relácie sa vysielali trikrát v týždni, najprv spolu s českým, neskôr so samostatným štvrťhodinovým slovenským obsahom. Slovenské vysielanie je dodnes samostatnou súčasťou programov Vatikánskeho rozhlasu. Slovenské vydavateľstvo sv. Cyrila a Metoda a Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme vydali v rokoch 1956 -1989 viac než 1000 rôznych publikácií v náklade takmer 3 milióny výtlačkov. Knižné vydania vychádzali v dvadsiatich edíciách.

Slovenské duchovenstvo pracuje alebo študuje v centrách katolíckej cirkvi – Ríme a Vatikáne. Náboženský život sa sústreďuje okolo Pápežského slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda a Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda. Od roku 2002 má slovenská komunita v Taliansku bohoslužby v slovenčine, celebrujú sa každú nedeľu v Kostole Ježiša a Márie v Ríme. Taliansky právny poriadok zaručuje národnostným menšinám, komunitám či individuálnym občanom všetky práva v súlade s príslušnými normami medzinárodného spoločenstva. Krajania, ktorí majú trvalý pobyt a splnili príslušné legislatívne podmienky, získali už talianske štátne občianstvo.

>> Adresár krajanských spolkov v Taliansku

hore

Ukrajina

Slováci žijú v západnej časti Ukrajiny sčasti ako pôvodné obyvateľstvo a sčasti sa tam v uplynulých storočiach prisťahovali za prácou. Väčší počet Slovákov prišiel po roku 1918, keď sa Zakarpatská Ukrajina (vtedajšia Podkarpatská Rus) stala súčasťou Československej republiky. Po 2. svetovej vojne toto územie pripadlo Ukrajine, respektíve ZSSR. V roku 1947 sa uskutočnilo presídlenie Slovákov do ČSR, v ktorého dôsledku sa z niektorých obcí slovenské obyvateľstvo odsťahovalo úplne. K oživeniu slovenského národného povedomia prichádza po nadobudnutí nezávislosti Ukrajiny v roku 1991 a k revitalizácii slovenskej menšiny na Zakarpatskej Ukrajine prispel aj vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. Na základe najnovších štatistických údajov z roku 2001 sa k slovenskej národnosti prihlásilo na Zakarpatsku 5 695 osôb, pričom celkový oficiálny údaj týkajúci sa Ukrajiny uvádza 6 397 príslušníkov slovenskej národnosti. Podľa niektorých krajanských organizácií sa oficiálne údaje odlišujú od reálnych. Oblastná kultúrno-osvetová organizácia Matica slovenská na Zakarpatsku odhaduje v súčasnosti počet Slovákov na 15 000 – 17 000. V Zakarpatskej oblasti žije najviac Slovákov v Užhorodskom, Svaľavskom, Perečinskom, Veľkobereznianskom, Iršavskom, Mukačevskom a v niektorých ďalších okresoch. Menšie komunity Slovákov sú aj v iných oblastiach Ukrajiny – Kyjevskej a v samotnom meste Kyjev, Rovnianskej, Ľvovskej, Dnepropetrovskej, Volyňskej, Odeskej, Doneckej a ďalších. Počet Slovákov ani v jednej z nich nepresahuje sto. Hospodárska situácia na Ukrajine je ťaživá. Ovplyvňuje negatívne aj život krajanov. Sú medzi nimi mnohí ľudia s vysokoškolským vzdelaním so zamestnaním na univerzitách alebo vo výskumných ústavoch, ako aj pracovníci so základným vzdelaním v robotníckych profesiách.

Od 90. rokov 20. storočia vzniklo na Zakarpatskej Ukrajine päť združení Slovákov. Už v roku 1990 bola v Storožnici založená Spoločnosť Slovákov Ľ. Štúra v Zakarpatsku. V roku 1992 Oblastná kultúrno-osvetová organizácia Matica slovenská na Zakarpatsku, ktorá je v súčasnosti najväčším spolkom. V roku 1996 vznikol Užhorodský spolok Slovákov, neskôr Zakarpatský oblastný kultúrno-osvetový spolok slovenských žien Dôvera (1999) a Zakarpatský oblastný kultúrno-osvetový spolok slovenskej inteligencie (2000). Mimo Zakarpatskej oblasti je jedno združenie – Slovenská spoločnosť M. R. Štefánika vo Ľvove a jedno združenie – Oblastná kultúrno-osvetová organizácia Matica slovenská na Rovniansku v Rovne. Všetky krajanské organizácie orientujú svoju činnosť do oblasti spoločensko-kultúrnych aktivít, na rozvíjanie slovenskej kultúry, tradícií a jazyka na území Zakarpatska. V oblasti folkóru pôsobí viacero súborov Národný vokálno-choreografický súbor Slovenka pri Detskej umeleckej škole v Serednom, Národný folklórny súbor Liptáci z Veľkého Berezného, folklórny súbor Raduvanka, tanečný súbor Turianska dolina z Turia Remiet, súbor Hlbočanka z Hlbokého, Veselé zvončeky z Rodnikovej Huty a iné. Po 2. svetovej vojne takmer polstoročie neexistovali na Ukrajine nijaké slovenské školy. Ich postupný rozvoj nastal až po roku 1989. Škola so slovenským vyučovacím jazykom je v Užhorode od roku 1997. Fakultatívne vyučovanie slovenčiny sa realizuje v troch školách v Užhorode a v obciach Storožnica, Veľký Berezný, Turia Remety, Seredné, Dlhé, Rodnikova Huta, Antalovce. Pri Filologickej fakulte Užhorodskej štátnej univerzity bola založená v roku 1994 Katedra slovenského jazyka a literatúry. Slovenčina sa v súčasnosti vyučuje aj na vysokých školách v Kyjeve, Ľvove, Rovne, Dnepropetrovsku a Odese. Jediným periodikom v slovenčine je mesačník Podkarpatský Slovák, tlačový orgán Matice slovenskej na Zakarpatsku. Ďalším periodikom je časopis Dôvera vydávaný rovnomenným spolkom slovenských žien v slovenskom a ukrajinskom jazyku. V rokoch 1995 a 1996 vznikli národnostné redakcie televízneho a rozhlasového vysielania v Zakarpatskej štátnej televíznej a rozhlasovej spoločnosti v Užhorode. V slovenskom jazyku sa vysiela raz týždenne 30-minútová televízna relácia a dvojtýždenne 50-minútová rozhlasová relácia. Slovenská redakcia pracuje aj v národnostnom rádiu Svit, ktoré vysiela každú nedeľu hodinový program v slovenčine pod názvom Pesničky na želanie. Vo vydavateľskej oblasti vyvíjajú najviac aktivít Matica slovenská na Zakarpatsku a Užhorodský spolok Slovákov.

Väčšina Slovákov na Ukrajine patrí do rímskokatolíckej cirkvi. V 17 obciach 6 okresov Zakarpatskej oblasti, kde kompaktne žijú, sú rímskokatolícke farnosti, v ktorých sa bohoslužby celebrujú v slovenskom jazyku. Pri farnostiach sú i cirkevné školy, ktoré poskytujú vyučovanie náboženstva v slovenčine. V týchto oblastiach sú aj misie, v ktorých pôsobia slovenskí kňazi a rehoľné sestry. Len veľmi malá časť Slovákov v Užhorode a obciach Storožnica a Rodnikova Huta sa hlási ku gréckokatolíckemu vierovyznaniu. Postavenie menšín upravuje Ústava Ukrajiny, Deklarácia práv národností z 1. októbra 1991 a Zákon o národnostných menšinách na Ukrajine z roku 1992. Medzi inštitúcie zaoberajúce sa menšinami patria Štátny výbor pre národnosti a migráciu v Kyjeve (na úrovni ministerstva) a Správy pre národnostné menšiny a migráciu, ktoré sú vytvorené vo všetkých oblastiach a veľkých mestách Ukrajiny. Hoci je financovanie národnostných spolkov zaručené zákonom o menšinách, pre zložitú ekonomickú situáciu na Ukrajine sa činnosť spolkov nefinancuje štátom.

>> Adresár krajanských spolkov na Ukrajine

hore

Veľká Británia

V medzivojnovom období tu žilo niekoľko stoviek Slovákov a počas 2. svetovej vojny sa ich počet zvýšil na niekoľko tisíc. V 50. rokoch sa väčšina z nich vysťahovala do USA, Kanady a Austrálie, takže početný stav sa opäť zredukoval na približne tristo osôb. Väčší nárast zaznamenala komunita v rokoch 1968-1970, ale ešte rapídnejšie sa jej stav začal zvyšovať po roku 1989, keď na Britské ostrovy začalo prichádzať čoraz viac mladých ľudí študovať i pracovať. Oficiálne štatistiky nesledujú obyvateľov slovenského pôvodu. Odhaduje sa, že vo Veľkej Británii žije v súčasnosti do 10 tisíc trvale a prechodne žijúcich Slovákov. Väčšina Slovákov je sústredená v Londýne a okolí, iba jednotlivci sú roztrúsení na ostatnom území Anglicka a v Severnom Írsku. Slovenská komunita pozostáva z ľudí s vysokoškolským a stredoškolským odborným vzdelaním. Dokázali sa uplatniť v britskom prostredí, a to odborne i jazykovo, takže ich životný štandard je rovnaký alebo takmer rovnaký s úrovňou britského obyvateľstva.

Jediným spolkom, ktorého členskú základňu tvoria len Slováci, je Slovenský kruh vo Veľkej Británii so sídlom v Londýne (1971). Jeho súčasťou je informačný servis Slovenské centrum (2004) a pri ňom pôsobia aj folklórne súbory Morena a Karpaty. Slováci ako jednotlivci sú členmi aj niektorých ďalších spolkov ako napríklad Britsko-Česko-Slovenskej Asociácie, Dvořákovej spoločnosti pre českú a slovenskú hudbu či Anglo-česko-slovenskej nadácie, ako aj viacerých združení exulantov, legionárov a vete. Krajania orientujú svoje aktivity predovšetkým na organizovanie spoločenských a kultúrnych podujatí. Štúdium slovenčiny pre obyvateľov Britských ostrovov alebo iných záujemcov o slovenský jazyk ponúka Škola slovanských a východoeurópskych štúdií University College v Londýne a na súkromnej báze niekoľko krajaniek – učiteliek. Pre vnútorné potreby časopis pod názvom Informačný bulletin Slovenského kruhu vo Veľkej Británii. Niektorí krajania pracujú v slovenskom rozhlasovom vysielaní BBC (British Broadcasting Corporation), ktoré existuje od vypuknutia 2. svetovej vojny. Oficiálne vysielanie malo najprv spoločné relácie v češtine a slovenčine a až v máji 1952 sa vydelili samostatné slovenské relácie, hoci slovenskí redaktori tvorili spolu s českými spoločné česko-slovenské oddelenie – redakciu. V roku 1993 vznikla samostatná Slovenská redakcia BBC, ktorá pripravuje relácie v slovenskom jazyku dodnes.

Britský právny poriadok zaručuje národnostným menšinám, komunitám či individuálnym občanom všetky práva v súlade s príslušnými normami medzinárodného spoločenstva. Krajania, ktorí majú trvalý pobyt a splnili príslušné legislatívne podmienky, získali už britské štátne občianstvo. Spolok nedostáva nijakú pomoc z britských zdrojov.

>> Adresár krajanských spolkov v Anglicku

hore